Prímorské mestečko Kaškaiš (píš Cascais) neďaleko Lisabonu je také portugalské Saint-Tropez. Aspoň to tvrdí naša Zuzkii. Neviem či sa v tom francúzskom lezie, ale v tom na západe Portugalska sa dá. Skál tam majú na rozdávanie, ale takmer všetky tvoria útesy na pobreží neustále bičované Atlantikom, takže na väčšine sa môžu realizovať len veľmi odvážni déweeskári. Pod majákom v miestnej časti Guia ale miestni nadšenci našli neveľký sektor, ktorý vyhovoval polohou, prístupom aj kvalitou skaly a odistili tam zopár cestičiek od štvorky po možno7c. Do Cascais sme pôvodne išli pozrieť len ako sa darí našej doktorandke Zuzke, ale spojili sme to aj s rodinnou prímorsko-športovou dovolenkou.  Zuzka pozná naše preferencie, tak iniciatívne požičala od priateľov lano a presky a získala potrebné informácie.

Cesta Bicepes.

Ideálna doprava po pobreží  je na bicykloch, ktoré sa denne dajú požičať zadarmo vo verejných požičovniach, alebo trochu lepšie vybavené v tých špecializovaných. Keďže maják je zvyčajne postavený tak, aby bol odvšadiaľ vidieť nebolo ťažké skalky nájsť. Hoci sa nachádzajú na južnom pobreží, sektory boli  orientované na západ, takže slnko začalo ponad ne vykúkať  až popoludní. S teplotou nebol žiadny problém, dostatočne ju tlmil vietor, ktorý má  na portugalskom pobreží  iba dva režimy – buď fúka silno, alebo ešte silnejšie. Sprievodca nám nechýbal, cesty s názvom aj obtiažnosťou sú vyznačené na skale.

Návštevy skaliek sa napokon zvrhli na rodinné lezenie. Prezentovali sa členovia skupiny GLK, podnikateľov, tlmočníkov, doktorandov, študentov, výškových akrobatov, bývalých členov repre i víťazov Slovenského pohára v lezení, gymnastike aj showdance. Dokonca sa pripojil aj príslušník izraelského národa, ktorý, keďže tam bol len na turistike bez vybavenia,  trúfol si s nami vyliezť zopár skostov aj vo fivefingerskách.

Peter (Tamara, Zuzkii, Lucy)