GLK    NOVINKY    AKCIE    ČLENOVIA    DISKUSIA    GALÉRIA    TAKÍ SME BOLI    GELO  
  index » akcie   Vlado Linek © 2020 glk@glk.sk 24.11.2020  
AKCIE
NEBEZPEČNÝ PRECEDENS
05.06.2020 00:00 | 1745x | komentár: 5x

(Ako osláviť narodky v čase korony – 65, 100 alebo 105?)

Sedeli sme pod Hipmanovou, Náčelník Rudiger zapisoval práve vylezené cestičky, oznámil, že už máme štyridsať a ja som sa len tak na okraj spýtal:
„Už máme skoro dve tretiny, dáme aj niečo ťažšie ako Hipmanovu?“
„Poviem ti, keď budeme mať päťdesiat.“
Výber ciest som nechával na Náčelníka, bol to jeho nápad, jeho darček, ja som bol len obdarovaný. To som ešte netušil, aké prekvapenie pre mňa chystá.

Rudo máva vždy skvelé nápady, najmä ak ide o jeho záľuby. Najviac ich viete oceniť, keď sa vás netýkajú. Napríklad každých desať rokov si na výročie vylezie Diretku na Malý Kežmarák. Budúci rok to už bude piaty krát. Alebo osláviť narodeniny vylezením rovnakého počtu ciest aký je váš vek, za deň. Výborný nápad pre mladých, silných a schopných lezcov na jedno nedeľné popoludnie. Keď to navrhol mne, a ešte ako “darček“ k mojej šesťdesiatpäťke, povedal som mu, že sa zbláznil a pomyslel som si, že flaštička rumu z Karibiku by ma potešila viac.  Veď podobné kúsky sme vystrájali keď sme boli mladí, v 2015-tom, to som mal šesťdesiat, ešte som ani na dôchodku nebol. Tomu jeho vtedajšiemu nápadu so stovkou ciest za deň som síce neveril, ale lákalo ma vyskúšať si niečo „nemožné“, siahnuť si na svoje limity a prípadne naštartovať nejakú tradíciu pre mladších.
Dnes mám o päť rokov viac, čo sa možno nezdá tak veľa, ale asi niečo na tej starobe bude, keď vás zaradia do skupiny starčekov, ktorí majú prednostné právo si nakúpiť v obchodoch medzi deviatou a jedenástou.  Vyliezť každý 65 ciest, teda spolu 130 v priebehu dňa a iba na Horných skalách na Kalamárke sa mi v tomto veku zdalo “poněkud pošetilé“. 
Náčelník nenaliehal. Vedel, že na mňa musí ísť pomaly. Takéto výzvy si musím nechať prejsť nielen hlavou, ale aj celým metabolizmom. Moje sebavedomie v týchto prípadoch je opatrné a hoci mi pamäť už tak neslúži, to utrpenie zo Stovky mi v pamäti utkvelo.
Keď som sa z prvotného šoku spamätal, začal som počítať. 65 nie je sto a pokiaľ si pamätám pri Stovke hlavné problémy začínali niekde od sedemdesiatej cesty. Ja som dostával kŕče do rúk, necítil som si prsty v lezečkách, Náčelník odliezol dvadsiatku ciest bosý. Takže tá šesťdesiatpäťka by sa pri prepracovanejšej chémii možno dala zvládnuť. Ale bola tu ešte tá hnusoba. Zavírená, skovidovaná a skoronatená. Deväťnásta. Klasik by povedal: „chvalabohu, že žiaľbohu“. Chvalabohu preto, lebo zavreté hranice nás lezuchtivých paštikárov s prvým pekným počasím vyháňali namiesto bližšej Austrie na východ, na svojeť, na Hrádky a Kalamárky zoznámiť sa aj s andezitom. A žiaľbohu preto, že záver indoorovej lezeckej sezóny vystriedal lockout. Nebol som si istý, či tie jarné skialpy sú vhodná príprava na takéto zábavky.  Takže pred ostrým pokusom sa mi podarilo siahnuť si na kalamársku vyvrelinu len pri dvoch návštevách a indoorové objemy som čiastočne dopĺňal iba na domácej stienke. Náčelník, ako správca Kalamárky tam celú jar chodil jak na klavír, liezol, preisťoval, vyrábal cestičky, osadzoval plaketky s názvami a pomáhal so sprievodcom. Bolo mi jasné, že on, ako čerstvý sopliak-šesťdesiatnik vytiahol tento nápad zo šuflíka s nápisom “Ľavou zadnou“.
Ďalšia skvelá vlastnosť Náčelníka sú jeho marketingové presviedčacie metódy. Samozrejme, pokiaľ sa netýkajú vás a hlavne pokiaľ nie sú spojené s jeho skvelými nápadmi. Len čo zistil, že prvé dva neuróny v mojej hlave pripustili nenulovú pravdepodobnosť mojej účasti, rozvinul presviedčaciu líniu veľkosti druhého ukrajinského frontu, zapojil ťažké a ľahké delostrelectvo, leteckú podporu, jazdectvo, pechotu, špeciálne jednotky aj švajčiarsku gardu.
Čo vám poviem, ukecal ma...
V dohodnutý piatok sme zabudli objednať pekné počasie, takže Deň N (Deň Nezávislosti, ktorý sme mali vykúpený mnohými Dňami Vďakyvzdania u manželiek) sme stanovili na stredu 20.5.2020.
V utorok podvečer som sa presunul do nášho základného tábora v Turčianskych Tepliciach a v stredu o štvrtej nadránom som už rezal zákruty na Šturci. Dobre sa robia traťové rekordy, keď cestou do Seliec stretnete iba dve autá. Náčelník ma už čakal s naštartovaným motorom prepnutým do športového módu. Prehodil som si k nemu veci a kým som si rozbalil víťazné raňajkové menučko už sme boli pred Mičinou. Chcel som sa pokojne najesť ale 4g preťaženie v zákrutách mi robilo problém trafiť do úst. Na rovinkách k Zolnej sa mi z pozície spolujazdca stratila ručička tachometra zo zorného poľa. Keď Náčelník videl ako ťažko prehĺtam, povedal len niečo v tom zmysle, aby som sa nebál, že on nejazdí rýchlo, že nad 200 ide iba druhýkrát v živote. Na parkovisko k Horným skalám sme prišli živí, ja s čudnými pocitmi v tráviacej sústave. Raňajky asi nestihli vybrať všetky zákruty v mojich útrobách.
Náčelník vystúpil z auta s heslom: „Pome, nech sme na obed doma“. Keď som sa ho spýtal akú má teda pripravenú stratégiu a taktiku zistil som, že ju má dokonale a dôsledne premyslenú a že je geniálne jednoduchá. Znela tak rudigerovsky: „Nezajebávať sa“.
Hneď od začiatku som nestíhal. Kým som si balil veci pri aute, Náčelník už kráčal ku skalám. Kým som si dával úväz, Náčelník už naliezal. Zapol som lano do istítka, on už hulákal, čo sa flákam a prečo ho nespúšťam zo štandu. Nacvakával štyri cestičky za sebou za kratší čas, ako som si ja stihol obúvať lezečky. Hneď od začiatku mu išlo. Neviem na čom fičal a nechápal som, načo sa tak ženie, prečo ma prinútil isť tak skoro, kam sa vlastne ponáhľame. Moje otázky vždy odbil univerzálnym: „Nekecaj a lez“. Na jednej strane som sa spoliehal, že sa iste čoskoro pri takomto tempe unaví a hendikepy sa nám vyrovnajú, na druhej strane mi bolo pohodlné, že mal v rukách logistiku, určoval čo a kedy budeme liezť, nacvakával všetky cesty, zapisoval, mal na starosti chémiu a povzbudzoval ma.
Liezli sme systémom, že jeden z nás (Náčelník) 2 až 4 cesty pri jednom obutí lezečiek nacvakal. Po spustení sa vždy odväzoval z lana a viazal sa na voľný koniec, kým druhý z nás lano sťahoval. Povedali sme si, že toto je rýchlejšie, aj keď pri 40m lane by ani možnosť s počkaním na stiahnutie lana bez odväzovania nemusela byť zlá.  Druhý (teda ja) som po vylezení pri spúšťaní expresy vycvakával tak, že som ich vycvakol len z istenia a spúšťal po lane rovno na ističa. Kým si ich on nacvakal na úväz a stiahol lano, ja som už bol naviazaný na voľný koniec a väčšinou už nalezený pri prvom istení.  Chcel som Náčelníka aj vystriedať vo vedení, ale keď som videl, že mu to nerobí najmenší problém, zmieril som sa s úlohou Vycvakávača až do konca.
Ketering sme nemali nijaký zvláštny. Zopár malých bagetiek, aby sa dali konzumovať pri práci, proteínové sladkosti, zo dva gély, káva v termoske, minerálka, nejaké namiešané ionťáky.  V útrobách igelitového chemicko-technologického laboratória vykryštalizovali preparáty farmaceutického priemyslu, ktoré nám v kritických situáciách podali pomocnú ruku. Prestávky sme mali len krátke. Buď administratívne, keď sme zapisovali prelezené cesty a niečo sme zobli, alebo urologické. Vyskytla sa dokonca aj jedna defekačná.
Liezť sme začali v mne neznámom sektore Malé stienky cestou ČÁRY MÁRY. Od nej sme to brali doľava jednu za druhou, vynechávali sme tradičné, neodistené cesty, občas aj nejakú, čo sa Náčelníkovi nepáčila. Ja som si nemohol sťažovať, tridsať flešov za doobedie sa mi v živote nepodarilo. A to chodím na Kalamárku bezmála 40 rokov. Náčelník išiel ako píla, ja som sa celkom rozliezal. Boli skvelé podmienky, slnečno, príjemný chládok, bezvetrie a do neskorého rána sme zastupovali primátov na Kalamárke iba my. V priebehu dňa sa nato, že bol stred týždňa podskalie celkom zaľudnilo. Morálna podpora od bystrickej pobočky GLK s Ľudkom, Mišom a Viktorom nám prišla veľmi vhod. Ich srandičky a doberanie nám trochu rozriedili únavu. Kým som liezol, zaregistroval som aj Janku so Stenlym.
Podstatná pri takýchto náročnejších akciách s neistým výsledkom je nálada v tíme.  V strese sa prejavia charaktery, vlastnosti aj slabosti. Pocit „nikdy viac“ alebo “kedykoľvek“ vám dá na konci záverečné vysvedčenie vášho vzťahu. Štyridsaťročné priateľstvo, desiatky spoločných rodinných dovoleniek, tisíce nalezených ciest, mali byť dostatočnou zárukou, že to nielen prežijeme v duševnom zdraví, ale že si užijeme aj kopec srandy.  Tak aj bolo. Každá komická dvojica je založená na rozdieloch, u nás fungujú parity: extrovert-introvert, optimista-realista, sebavedomejší-plachejší, proste taký Paul Newman a Harrison Ford...
Našťastie, obaja sme si uvedomovali, že o nič nejde, že chceme len netradične osláviť narodeniny a dobre si zaliezť. Prípadne, ak nám aj zámer nevyjde, tak to nebude žiadna tragédia. Aspoň ja som to tak do tej päťdesiatej cesty bral.
Päťdesiatka vyšla na Veveričiu, obľúbenú Náčelníkovú cestu, ktorú si občas aj vysóluje.
„Tak čo, Náčelníku, dáme aj niečo ťažšie? Nejaké skvosty?“ to som sa už pýtal s obavou v hlase, lebo som tušil, že na mňa niečo šije.
„Mám tri návrhy. Vylezieme každý 65 ciest a pôjdeme domov. Vylezieme každý sto ciest a nejako sa odplazíme domov. Alebo ty môžeš skončiť pri šesťdesiatpäťke, tým je môj darček a moja misia splnená a ja to potiahnem do stovky“.
Nebudem klamať, zaskočil ma. Toto neboli priateľské návrhy, toto bol nôž na krk. Ak prijmem prvú možnosť (ktorá ma najviac lákala) budem navždy za toho blbšieho a posratejšieho v našej komickej dvojici. Druhá možnosť sa mi videla po skúsenostiach príliš náročná, nepočítal som s ňou a nemal som na ňu nastavenú hlavu, čo Náčelník vždy zdôrazňuje ako podstatný predpoklad k úspechu. Videlo sa mi, že z tretej možnosti by sa možno dalo niečo vytĺcť.
V tom čase sa už na mojom psychosomatickom stave začal prejavovať počet vylezených ciest. Ozývali sa prsty v lezečkách, bandasky nedostatočne odčerpávali laktát a mal som pocit, že raňajky sa mi chcú ukázať ako sa nepekne zmetabolizovali. Potreboval som chvíľu na rozmyslenie. Náčelník mi povolil jednu krátku defekačnú prestávku. Počas nej ma napadla štvrtá možnosť.
„V poriadku, pokračujeme, ty sa žeň za svojou stovkou, ja budem liezť pokiaľ budem vládať a ak to nezvládnem, na zvyšok ťa doistím“.
Bol to taký hlúpy kompromis, nemal nič spoločné ani s mojimi narodkami a pre mňa asi ani s Náčelníkovým cieľom.
Pokračovali sme. Šesťdesiatu piatu cestu som si ani nevšimol, zrazu bola nepodstatná. V sedemdesiatych cestách na mňa doľahla kríza, začal som sa obávať, že presedlám z Vycvakávača na Ibaističa. Náčelník bol ale stále aktívny, v osemdesiatke mal rovnaké tempo ako na začiatku. Ja som začal byť rádioaktívny. Na to mal vedúci len jednu liečbu – chemoterapiu. Zabrala, bolesti ustúpili po znesiteľnú hranicu, laktátové pumpy znovu naskočili a mierne oblbnutý mozog začal produkovať koktail endorfínov, dopamínov a serotonínov. V dobrej nálade, trochu unavení sme sa blížili k cieľu, keď vedúci trochu prisolil. Jeho cestička MALÝ PILIER a BALKÓN takto k záveru odkrojili zo mňa viac mentálnej energie ako prvých desať ciest. Stovku sme zakončili okázalo. Cestičkou GP 62, ktorú Náčelník vyrobil na počesť môjho odchodu do dôchodku.
Hotovo. Dali sme po piatich rokoch znovu každý sto ciest za deň a nerozpadli sme sa na prach. Asi som bol v nejakom tranze alebo eufórii, keď som navrhol: „ Ešte je svetlo. Za každý rok od poslednej Stovky jedna cestička navyše by sa patrila. Ak vyberieš päť cestičiek, ktoré budú ľahšie ako 9a (to je limit, za prekročenie ktorého sa vyhadzuje z GLK, pozn. prekl.) a položíš mi ruky na skalu, som ochotný pokračovať“.
Náčelníkovi nebolo treba viac povedať (možno viac cestičiek). Kým som prenášal veci, bol už v sektore Sever nalezený. Trochu ho potrápila HRANA SO ŠKÁROU, kde mu nohy pri výleze na poličku predbehli riť. Poslednú stienku zakončil opäť štýlovo. Mala názov PRVÁ STIENKA. Konečne mi došlo, prečo ráno pchal do batohu aj čelovky. Asi tušil, ako to všetko dopadne. I to, že jeho „nofuckingaroundstrategy“ na mňa nebude celkom platiť. Tak som si musel posledné tri cesty vyliezť pri čelovke.
 V aute na ceste do Seliec sme chlípali nejaký postvýkonový proteínový drink, mali reči ako generáli po vojne a rozoberali sme naše „víťazstvo“. Vtedy mi TO ešte  nedochádzalo. Od Rudigerovcov po Zuzkiných výborných bryndzových pirohoch a silnej káve som vyrazil domov do Blavy. Na diaľnici za Bystricou som zapol tempomat a vypol zo šoférovania časť mozgu, ktorá mala na starosť kontrolu rýchlosti. A vtedy mi TO začalo dochádzať.
Najprv sa vynorila malá rekapitulácia.  Dal som sa nahovoriť Náčelníkovi na skialpový hrebeň Veľkej Fatry za deň? Dal. Dal som sa nahovoriť na sto ciest na Kalamárke za deň? Dal. A na ďalšie dva zimné projekty, ktoré sa zatiaľ neuskutočnili len vďaka covidu? Dal. A na oslavu narodenín šesťdesiatimi piatimi cestami? A následne stomi/stopiatimi cestami za deň? Dal, dal, dal... To, že mám zrejme submisívnu povahu, respektíve ako člen kmeňa uznávam prirodzenú autoritu Veľkého Náčelníka Rudigera je jedna vec, ale vzniká tu NEBEZPEČNÝ PRECEDENS. Už teraz mi naskakujú zimomriavky pri pomyslení na budúcoročný máj. Na čo sa mám pripraviť? 66 cestičiek za deň alebo 106? Alebo tých 110 bude až keď budem mať sedemdesiat? Akú stratégiu zvoliť? Ten narodeninový počet má istú výhodu, že už ako storočný starček nebudem musieť vyskočiť z okna a ísť si vyliezť sto ciest na Kalamárke. A už ani ako stopäťročný.   Alebo prijať variantu, že každých päť rokov si vyleziem o ďalších päť ciest ku stovke viac? To by tiež nemuselo byť zlé. Má to výhodu. Že za päť rokov sa pri takejto akcii nachodíme oveľa menej alebo vôbec. Pri dnešnom tempe robenia ciest na Kalamárke je celkom možné, že 110 ciest bude nasekaných v každom sektore, napríklad na Májovej veži, najbližšej k parkovisku. Túto dilemu som nevyriešil ani kým som líhal do postele. Nevadí, mám na ňu celý rok.
Týmto pojednaním som chcel mladšie ročníky upozorniť na nebezpečné ilúzie o starobe. Odchodom do dôchodku sa nezbavíte životne dôležitých problémov. Ako vidíte, požehnaný vek so sebou prináša neriešiteľné dilemy, voči ktorým sa nejaká strata zamestnania, výchova detí, nevera, domáce násilie, rozvodovosť, erektilná disfunkcia a pod. javia len ako malé výtlky na diaľnici života. Skutočný problém znie: 66 alebo 106 na budúci rok?
A ozaj, aby som nezabudol: „kedykoľvek“... 

Peter Pedrotti

Actors:
Náčelník Rudiger – Paul Newman alias Rudo Hajdučík
Ja (Peter Pedrotti) – Harrison Ford alias Peter Greksák

Performance:
Rudo – 105 ciest na Horných skalách Kalamárky, všetky OS alebo RP
Peter – 105 ciest na Horných skalách Kalamárky, všetky FLASH alebo PP

Time:
20.5.2020
5:30 – 20:30

Equipment:
Lano Ocún 40m/9,5mm
15 expresov Singing rock
Úväzy Arcteryx a Beal
Lezečky Ocún-Ozon a LaSportiva-Katana

Outfit:
... aj nejaké handry z Lidla

P.S. Zoznam ciest je dostupný v redakcii na vyžiadanie.




KOMENTÁR K ČLÁNKU

NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [5. 6. 2020 0:09:08] - reagovať

NAJNOVŠIA

  • NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [Alžbeta - 25. 10. 2020 21:11:07] - reagovať
    Dnes mi absolútne sadol tento váš príbeh... made my day ako sa hovorí :) Z kratochvíle si naložiť 105 namiesto 65 ciest je úctyhodné barbarstvo! A potvrdzuje sa tým to staré, pri lezení opakované, že nikdy nevieš, čo je v tebe... dokiaľ neskúsiš.
VŠETKY

  • NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [Alžbeta - 25. 10. 2020 21:11:07] - reagovať
    Dnes mi absolútne sadol tento váš príbeh... made my day ako sa hovorí :) Z kratochvíle si naložiť 105 namiesto 65 ciest je úctyhodné barbarstvo! A potvrdzuje sa tým to staré, pri lezení opakované, že nikdy nevieš, čo je v tebe... dokiaľ neskúsiš.

  • NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [duco - 14. 9. 2020 12:02:30] - reagovať
    Peto dlhá výstižná správa no obávam sa že ked ju začnem čítať tak sa už konca nedožijem skús pre ludí ktorí si už tak neveria dať na začiatku abstrakt a prípadne aj záver

  • NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [duco - 14. 9. 2020 11:59:47] - reagovať
    Nie je sto málo ? určite ste tajne natrénovali 150, aby ste sa potom na ostro neblamovali pre verejnosťou

  • NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [Rasťo - 8. 6. 2020 16:16:28] - reagovať
    Noooo, latka je vysoko :) Ak by sa tomu mali vyrovnať lezci do 50-ky , tak kluč by mal byť 100 + polovica ich veku - aby to bolo aspon trochu košer zdruff

  • NEBEZPEČNÝ PRECEDENS [Rudiger - 7. 6. 2020 18:30:10] - reagovať
    Pedrotti - diky za spoločnosť a spoločný výkon ... a díky za akceptáciu mojich nápadov



151976