GLK    NOVINKY    AKCIE    ČLENOVIA    DISKUSIA    GALÉRIA    TAKÍ SME BOLI    GELO  
  index » akcie   Vlado Linek © 2019 glk@glk.sk 19.09.2019  
AKCIE
FONTÁČ 2018/17
01.06.2018 15:00 | 1320x | komentár: 2x

Geriatri bouldrujú

Alan si natiahol lezky, rozotrel si na rukách tekuté mádžo a začal liezť. Po troch krokoch si odsadol. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby to nebolo na bouldri v známom fontáčovskom sektore Isatis. Jednu zo štruktúr na bouldri využil Alan na nohand (a v podstate aj nofoot) rest, pokojne znovu namádžoval a zľahka stienku preliezol.  Práve sme doliezali jedny z posledných bouldrov v červenom okruhu, so silami už bolo treba šetriť.
Keď to videli miestni borci, okamžite zaviedli do sprievodcov nový štýl – AF. Rovnaký štýl sa používa pri skalolezení, teda cesta je vylezená celá voľne, ale s odsadnutím v lane. Na rozdiel od skalolezenia, kde skratka AF znamená „all free“ sa vo fontáčovskom boulderingu zaviedla skratka AF – „Alan Formánek“. Ďalší drobný rozdiel oproti skalkám je však v tom, že kým do lana si možete odsadnúť v každej ceste a hocikedy, odsadnúť si na bouldri je sakra ťažké.
A že odsadnutie nie je jediná ťažká vec pri boulderingu, sa v máji minulého roku presvedčila výprava členov GLK na pamätnej prvej misii v Mekke svetového skalkoliepania.

Dlho som odolával Tomasovi, keď ma presviedčal o krásach boulderingu – „športu nevšedných pohybov“. Párkrát som si ho vyskúšal  na umeline a zdalo sa mi, že táto aktivita je nepriamo úmerná veku.  Neviem liezť nohami napred, neviem si ich dať za hlavu, pätičky som dával naposledy v mladosti na futbale a mantel  mi skôr pripomínal skúšku z nemčiny . Sledujúc Tomasove workshopy som zistil, že počas môjho vyše tridsaťročného celkom aktívneho lezenia som si osvojil ledva desatinu potrebných lezeckých engramov.
Nastávajúci dôchodkový vek mi ale pripomenul, že je najvyšší čas, ak chcem v lezení objaviť ešte  nejaký nový rozmer.
Keď jeden z penziónov v Boulancourte – dedinke pri Fontainebleu získal slovenské občianstvo a čiastočne sa zaradil do rodinného majetku, začali sa míňať výhovorky a prevládla zvedavosť.  Ako vyzerá územie čo sme skolonizovali, kam môžeme expandovať? Koľko by stálo vyvlastniť napríklad 173.825,47 hektárov lezecky najvýnosnejších lesov a koľko by stála asi tak doprava väčšiny bouldrov na Slovensko?
Priveľa otázok na upoteného podnikateľa,  tak sme si minulý rok skúsili na ne odpovedať priamo na mieste. Na štvordňovej expedícii Flaj& Klajmb poriadanej cestovkou Klajmbing Bas v štýle ól inkluziv sa nakoniec zúčastnilo 7 hláv, 10 rúk a 18 nôh. (Mal si štvorku z matiky? Pozri na koniec reportu).
Dva dni intenzívneho obchytkávania pieskovcových šutrov v nás okrem niekoľkodňovej svalovice zanechali aj krásne spomienky, ktoré však po návrate do reality rýchlo vybledli.
Oživiť sme sa ich preto rozhodli tento rok, opäť využijúc prvomájové sviatky a moje narodeniny, aby sme po večeroch mali alibi na konzumáciu tekutých francúzskych potravinárskych výrobkov.
Ako už skúsení boulderisti sme sa snažili tentoraz nič nepodceniť a kvalitne sa pripraviť:
- na posilnenie mentálnych schopností sme si prizvali nášho inzitného filozofa Duca
- somatickú stránku výpravy dostala na starosť Maťa
- počas celého roka sme nebouldrovali. Jednak aby sme sa neunavili, jednak sme nechceli byť obvinení z nejakého nacvičovania pohybov, chceli sme dávať vo Fontáči všetko na onsajt.
- dopredu sme si zarezervovali stôl v reštaurácii na zámku
Ako už býva zvykom, hlboko sme podcenili klimatickú prípravu. Objednávky na počasie sme do FHMÚ zaslali v dostatočnom predstihu, ale asi sme ich nemali poslať v slovenčine. Aj tak je nepochopiteľné, že v takej civilizovanej krajine akou je Francúzsko sa v 21. storočí môže stať, že prší práve vtedy, keď sa rozhodnete tráviť  zopár voľných chvíľ pod holým nebom. Veď aj v takom zaostalom Somálsku vedia, že pršať sa patrí len 2 hodiny v roku. A nám pršalo dva dni! A to napriek tomu, že sme riadnymi členmi EÚ, že sme v Schengene, že sme v eurozóne a že náš minister zahraničných vecí predsedá Valnému zhromaždeniu OSN. Ani jemu sa nepodarilo nič v tomto Smere vybaviť. Tu už naozaj nikto nič negarantuje?
Z Bratislavy sme leteli do Beauvais s Tomasom, ktorý si tam nechal auto, keď na týždeň prerušil svoj pobyt u žabožrútov. Už pri čekine však nastala nepríjemná dilema. Alan navrhoval čekovať letenky tak, aby sme sedeli všetci pri sebe. Duco bral gitaru, tak sa vraj budeme pri speve lepšie počuť. Okrem toho sa lepšie rozdávajú karty, ako keď sedíte na opačných stranách lietadla. Tomaso mal však protinávrh, ktorý napokon zvíťazil: „ Bude lepšie keď budeme rozsadení, treba rozospievať celé lietadlo“. Napokon sa Ducova SvíthoumAlabama nekonala, lebo mu zhabali batožinu a strčili do podpalubia. Vynahradil si to pred letiskom, keď sme čakali na Tomasove auto. Jeho skvelý gitarový recitál takmer naplnil klobúk evríkmi, keby sme najaký klobúk mali a keby okrem nás na ulici niekto bol. Po príchode neskoro večer sme stihli ledva niekoľko škótskych uelkamdrinkov pred spaním.
Ráno sa naozaj nebolo kam ponáhľať. Nemali sme auto, lebo Tomaso odišiel doviezť  Mira a Riša z letiska a vonku sa liali z oblohy dve somálske desaťročia. Skúšali sme tajný Tomasov recept na nepriaznivé účinky globálneho oteplovania – viacnásobný sanšajn (destilovaný kdesi v slnečnom Karibiku) pred aj po raňajkách. Nepomohol.
Poobede sme zaútočili na miestne obchodné centrum a snažili sme sa pomstiť frantíkom za tú klimatickú nekázeň tým, že im významne zvýšime úroveň HDP. Nebyť toho, že bola nedeľa a skoro zatvárali tak sa nám to takmer podarilo.
Veľké nádeje sme vkladali do Mati, ktorá sa k večeru zjavila. Je už takmer domorodka, v divokej francúzskej privatizácii získala Verdon a má zázračný prístroj - скенар, ktorým  vraj dokáže ovládať transcendentno. Nanešťastie však nepozná ešte všetky gombíky na ňom, lebo návod má v azbuke.
Tak sa rozhodla praktizovať prístroj na niečom materiálnejšom a vyšlo jej, že naše telesné schránky spĺňajú túto úlohu ideálne. Prvou obeťou, ktorá nedokázala odolať potrebe zmerať si všetky svoje meridiány, jingy-jangy a čchi bol Duco. Asi mu to neublížilo, lebo aj po hodinovej diagnostike dokázal zahrať na gitare „Ko-hú-tik ja-ra-bý....“
Večer sme mali zarezervovaný stôl v reštaurácii na zámku konča dediny.  Zdá sa, že tak ako u nás bol v každej dedine aspoň jeden majer, tak tu sú všade zámočky veľkosti polovice Versailles. Akurát záhrady sú poprerábané na golfové rezorty.
Minulý rok sa nás na recepcii trochu zľakli, keď sme tam vpochodovali desiati v outdoorovom premočenom oblečení a pre nich nezrozumiteľnou hlaholikou sme sa dožadovali nejakého jedla. Ani sa im nečudujem, utečenecká kríza vrcholila a recepčný sa zmohol len na niečo v tom zmysle, že oni kvóty na migrantov nedostali. Keď mu Alan svojou aristokratickou francúzštinou vysvetlil, že pochádzame z EÚ, sme skromní a stačí nám len menučko, vzdal sa. To sme netušili, že menučko u nich má 7 (slovom sedem) chodov a je celkom sýte. Ale keď videli náš apetít povolali ďalších dvoch mišelinských kuchárov a všetkých čašníkov z priľahlých obcí.
Tento rok sme už vedeli do čoho ideme. Dokonca aj recepčný nás privítal so širokým úsmevom, že on si nás pamätá. Bodaj by nie, takých exotov tam asi nemávajú každý deň.
Stôl už bol v strede reštaurácie pripravený, čašníci nastúpení a zvyšní hostia vo večerných róbach boli zrejme inštruovaní, lebo sa len nemo dívali do svojich tanierov. Aj kuchár asi dostal echo a hneď zkraja nás zaskočil. Menučka boli dve. Translátori Alan a Maťa mali čo robiť, kým sme boli schopní si vybrať.
Rybacinu sme ohrdli, išli sme do kačky. Všetci, takže sme nevedeli rozhodnúť koho mama varí lepšie. Akurát kvôli Radimovi museli v kuchyni trochu zamakať a upiecť bezlepkovú kačku a vykvasiť bezlepkové víno.
V noci pršalo, ráno viseli oblaky dosť nízko a mrholilo. Nerozohnal ich ani karibský sanšajn a výdatný branč.
Minulý rok sme za takéhoto počasia vyrazili na obhliadku terénu.  Navštívili sme sektory s krkolomnými názvami Rocher aux Sabots, Cul de Chien, 91.1 a Rocher aux Oissieux. Krásne prostredie pieskových pláží stovky kilometrov od mora, posiate pieskovcovými skalnými útvarmi gaudíovských tvarov,  porastené borovicovými hájmi.  Neuveriteľné, ale liezť sa vtedy nedalo, všetko bolo mokré.  Tí frantíci tu majú takéto poklady a oni ich nechajú vydané napospas nečasu a klimatickým podmienkam! Žiadne prestrešenia, ľahké halové konštrukcie, prípadne stanové prístrešky, nič. Veď pri tých výškach do 5 metrov by to nebolo také zložité ako u nás prekryť napríklad Súľov. To sme mohli naozaj zostať doma a experimentovať vo V1 alebo K2. Na druhej strane  treba uznať domácim oveľa kvalitnejšiu klimatizáciu športovísk. Na čerstvý, jemným oparom prefiltrovaný vzduch, navoňaný parfémami najlepších francúzskych značiek so zemitými a živicovými odtieňmi sme si museli chvíľu zvykať.
U nás by ten vzduch bol pri tom našom prachovomádžovoprepotenom považovaný asi za doping.
Prvý dotyk s fontáčovským boulderingom bol pre nás nepoškvrnených celkom príjemný. Prešli sme sa niekoľko kilometrov po krásnej daždivej krajine, ohmatali sme každý chyt na ktorý sme dočiahli a do denníčkov sme si zapísali množstvo bouldrov, ktoré sme virtuálne na prvý ostrý hravo vyliezli.
Tento rok sme sa rozhodli pre inú taktiku. Rozliezať sa treba, ale nie iba virtuálne. Gúgl nám ponúkol niekoľko umelých stien v extraviláne Paríža. Najbližšia bola hneď vo vedľajšej dedine, ale napriek tomu, že bola krytá sme sa obávali, že funguje len za pekného počasia. Bola totiž v nízkej hale a keď bolo pekne odsunuli strechu a vyklopili stenu do výšky.
Druhá najbližšia bola v Envry, hodinku autom. Bola to len bouldrovka, ale veľká, moderná so zabudovanou reštauráciou a barom. Sen každého prevádzkovateľa.
Alana sme nechali napospas Mati a jej skenaru, k nám sa pridali aj Miro s Rišom. V hale sme sa rýchlo zorientovali, obťažnosť bouldrov bola vyjadrená farbou chytov. Našimi výkonmi sme sa medzi miestnou cháskou nestratili. Tomaso tam identifikoval aj nejakých členov francúzskej reprezentácie, ale pochybujem, že vyliezli všetky modré bouldre ako my. V hale sa mohlo používať len tekuté mádžo a na pitie boli len tekutiny. Rešpektovali sme to, aj keď spotrebou tekutín sme vyhrali nad mádžom 10:1. Hoci sme sa celkom rozbili, skonštatovali sme na záver, že tento spôsob prevádzania realizácie boulderingu je: dá sa.
Alana sme po návrate našli v použiteľnom stave akurát jeho parasympaticus sa zmenil na sympaticus. Absolvovali sme od Mati ešte niekoľko vysvetľujúcich doplnkov k doobedňajšiemu harmonizačnému cvičeniu DO-IN. Bolo to celkom inšpirujúce, len dodnes mi nie sú jasné niektoré veci. Podľa tradičnej čínskej medicíny sa rôzne telesné orgány prejavujú prakticky na celom tele v takzvaných meridiánových dráhach. Ja som si dovtedy napríklad myslel, že také srdce mám len na troch miestach. Normálne vľavo, keď sa zadarilo, tak na pravom mieste, keď sa to pokašlalo tak v gatiach.
Večer sa ešte dovalili piati Poliaci, celkom dolámaní po nekonečnej ceste autom z Rzeczpospolity. Jeden z nich mal nohu v sádre a barlu (asi z toho dolámania), nevšimli sme si, či nebol šofér. Zabudol som sa Tomasa spýtať, či sa barla pri boulderingu nepovažuje za umelú pomôcku. A či sa jej používaním výkon znižuje alebo zvyšuje.
Konečne svitol deň, ktorý nás zaskočil. Nepršalo, sem tam presvitalo slnko, teplota ideálna. Snáď nebudeme musieť liezť vonku na nejakých šutroch? Ale nebolo pomoci. Neodvážili sme sa použiť žiadne namakané výhovorky z Vertiga, keď aj barlatý pchal do auta bouldermatku.
Hoci bol utorok, parkovisko v sektore 95.2 bolo prepchaté už od rána. Po niekoľkých kolečkách sme v strede parkoviska vytvorili nový, slovanský rad, za nás sa postupne nastavali bratia Česi i Poliaci.
Cestou ku skalám sme sa s bouldermatkami na chrbte cítili ako praví bouldristi a očakávali sme obdivné pohľady fanyniek. Žiadne nakoniec  neboli, lebo bouldermatky mali na chrbtoch aj fanynky.
Sektor 95.2 sme si pamätali už z minulého roka, je rozsiahly, má veľa podsektorov. Tomaso nám vybral taký, kde sme sa mohli všetci realizovať. My geriatri na nejakých béčkach a céčkach, Tomaso skúšal len nejaké áčko, ale dnes mu nešlo, ledva bachol nejaké cé-plusko.
Bouldrovanie v takom prostredí a v takej partii má niečo do seba.  Človek má motiváciu, užije si kopec srandy, prestane vnímať čas, rozbije sa na kašu, nechápe, keď bielovlasý domorodec s koberčekom vybehne stienku, s ktoru sa trápi už pol hodinu, rozprúdi si čchi, holotropným dýchaním nasaje prírodu cez meridiány a spojí sedem čakier do jednej. 
Vyskúšali sme niekoľko podsektorov, vyblbli sme sa dosýta a stihli sme sa ešte posocializovať so súkmeňovcami, ktorí vo všetkých vekových kategóriách okupovali areál Elephant. Kasťovci, Mihálovci, Saša, Linda, Andrej, všetci s rodinkami, Etka a ďalší, asi pol Slovenska. Proste slovenské skalky a preglejky osireli, svetová lezecká scéna sa presunula do Fontáča. Celý areál pripomínal detské pieskovisko pokryté dekami a karimatkami s množstvom detí a ešte väčším množstvom roztrúsených hračiek. Odhadli sme, že do večera sa rodičom podarí stotožniť tak polovicu detí a desatinu hračiek.
Raz o 3000 rokov tu bude určite významné archologické nálezisko na skúmanie histórie boulderingu v mladších štvrtohorách. Čudné nič nepripomínajúce farebné predmety z dávno zabudnutej hmoty PVC budú exponátmi v mnohých múzeách  a vedeckí experti si budú lámať hlavu načo asi pri takom starodávnom športe slúžili.
Večer sme si spravili malú afterpárty spojenú s Tomasovým barbekjú. Moja mama varí výborne,  ale môj syn o nič horšie.
Pôvodný zámer skúpiť okolie Fontainebleu, teda polovicu departamentu Seine et Marne sme nakoniec zavrhli. Zistili sme, že tých šutrov je o niečo viac, ako by sa nám zmestilo do záhrady. Mohli by sme ich síce natlačiť aj do našej záhrady v Turčianskych Tepliciach, ale vraj by pri nich trochu zanikal náš domček na strome.

Výrok zájazdu: „Keď už bolo jasné, že zomrie, tak si zachránil aspoň život.“

Účastníci zájazdu GLK v roku 2017 – nápoveda pre štvorkárov:

Peter Dôchodca
Alan Multilingvista
Radim Kopaničiar
Aňa Šiacu
Kazo Odisťovač
Ajda Vyžlová
Maxa Stavačová

Účastníci zájazdu GLK v roku 2018

Peter Dôchodca
Alan Multilingvista
Radim Kopaničiar
Duco Honelník
Maťa Skenarová

Peter D.




KOMENTÁR K ČLÁNKU

FONTÁČ 2018/17 [1. 6. 2018 15:14:35] - reagovať

NAJNOVŠIA

  • FONTÁČ 2018/17 [radim - 2. 6. 2018 18:39:55] - reagovať
    skvelé, skvelé, skvelé...všetky meridiány sa spomienkami rozkarmovali. nostalgia je svina :)
    PS. esteze si duco ten zivot zachranil :)
VŠETKY

  • FONTÁČ 2018/17 [paloT - 2. 6. 2018 7:08:55] - reagovať
    skvelé,skvelé,skvelé... akurát škoda, že takéto články o boulderingu ma bavia oveľa viac, než bouldering samotný...

    • FONTÁČ 2018/17 [radim - 2. 6. 2018 18:39:55] - reagovať
      skvelé, skvelé, skvelé...všetky meridiány sa spomienkami rozkarmovali. nostalgia je svina :)
      PS. esteze si duco ten zivot zachranil :)



132230