Piolet d´Or je každoročná cena udeľovaná za najlepší výkon v horolezeckom športe, organizovaná časopisom Montagnes od roku 1991. Nie je nám celkom známe, kde organizátori čerpali námet pre túto aktivitu, ale archeologická sekcia GLK, ktorá sa zaoberá históriou vzniku lezenia už od doby kamennej (vznik prvých umelých stien a chytov v prírode), doby bronzovej (vznik prvých umelých pomôcok) a doby lanovej (niekedy nesprávne interpretovanej ako ľadovej – vznik prvých lán s počtom pádových faktorov nula) s prekvapením zistila, že jej korene siahajú až na Slovensko. Z najstarších dochovaných dokumentov totiž vyplýva, že pojem „zlatý čakan“ poznali už naši predkovia kedysi v stredoveku.
Zo stavebných denníkov Starých Slovákov možno vyčítať, že už od deviateho storočia sa začali po Európe stavať hrady. Spočiatku jednoduchého tvaru a konštrukcie, ako akési vyvýšeniny s nádvorím, neskôr v jedenástom storočí začal kameň nahrádzať vtedajšie stavebné materiály zeminu a drevo.
Konštrukcia hradov sa zmenila, keď sa začali vracať križiaci z výprav na východe a doniesli správy o pevnostiach a nových obliehacích technikách. Hrady začali byť budované ako mohutné pevnosti a na ich nedobytnosť mala veľký vplyv poloha. Zväčša boli stavané na ťažko prístupných vyvýšeninách alebo priamo na skalných bralách. V Uhorsku sa po mongolskom vpáde v trinástom storočí začali budovať strážne hrady, ktoré chránili hranicu aj vnútrozemie. Najvyššia koncentrácia hradov je z uhorských území práve na Slovensku. A práve tu zásluhou šikovnosti našich predkov, ich umu a pracovitých rúk, začali pri stavbe hradov vznikať nové stavebné techniky a konštrukčné riešenia. Ich väčšiemu prieniku do sveta zabránilo len obdobie tzv. feudálnej anarchie, ktoré zavládlo keď dva mocné rody – Omodejovci z Pereša na východnom Slovensku a Matúš Čák Trenčiansky z Elektry na západnom Slovensku ohrozovali integritu kráľovstva a správali sa na svojich územiach ako zvrchovaní vládcovia.
Zo zažltnutých pauzákov a ozalitových kópií stredovekých hornouhorských projekčných kancelárií možno vyčítať, že nové techniky prinášali zásadnú úsporu nákladov, námahy a umožnili hrady stavať rýchlejšie a efektívnejšie. Základom riešenia bol nápad postaviť hrad na prístupnom kopci, ktorý mal skalné podložie. Doprava materiálu pre stavbu hradu na neprístupnom mieste bola totiž najväčším stavebným problémom stredoveku. Neexistovali žeriavy, elevátory, eskalátory, stavebé výťahy , Tatrovky, pohon 4x4 ani Doprastav. Nápad dopraviť na hrad materiál pohodlne len pomocou konských povozov, postaviť ho a potom odkopať pod hradom skalnaté bralo bol geniálne jednoduchý a prostý. Hrady ako Devín, Beckov, Trenčiansky hrad, Pajštún a mnohé iné sú dones nemými svedkami tejto zlatej éry slovenského kopania. Je veľká škoda, že tak ako vymizli mnohé tradičné slovenské remeslá a práce vytlačené alebo zmenené modernými pracovnými postupmi (napr. ručné dojenie dobytka dnes pretrváva len ako dojenie štátneho rozpočtu vlastnou hlavou),tak aj hradné odkopávanie už dnes môžeme pozorovať len ako kopanie tunelov v štátnych firmách.
Ako sme už v úvode naznačili, práve z tohto obdobia pochádzajú prvé záznamy o pojme zlatý čakan. Označovali sa ním ustanovenia v manažérskych zmluvách riadiacich pracovníkov odkopávania (väčšinou z radov nižšej šľachty), ktoré im zaisťovali v prípade odvolania z funkcie isté nadštandartné výhody. Toto privilégium sa neskôr rozšírilo aj do iných výrobných oblastí, dodnes sa môžeme stretnúť na Slovensku napríklad s pojmom zlatý padák v parašutistickom, paraglajdistickom, bejsdžampovom i wingsjutovom priemysle.
Oživiť tradície, nadviazať na zabudnuté slovenské stavebné remeslo a rozšíriť ho aj do oblasti športu sa rozhodli amatérski nadšenci z Bratislavy. Jednou z lokalít na ktorú sa zamerali je zrúcanina hradu Pajštún v intraviláne obce Borinka. Prírodná lezecká stena na ktorej hrad stojí bola prvýkrát čiastočne odkopaná už v polovici trinásteho storočia. Najväčší rozmach odkopávania zažil hrad počas vlastníctva rodiny Pálffyovcov, významného šľachtického hokejového rodu. Posledné zvyšky týchto aktivít bolo možné ešte donedávna pozorovať v cestách Marekov pilier, či Vajce. Dodnes skoby a kruhy z tohto obdobia patria k cenným exponátom múzeí a súkromných zbierok.
Rozsiahlejšie odkopávacie aktivity boli zaznamenané aj koncom minulého storočia najmä pod Žltou stienkou. Odborníci sa dodnes nevedia jednoznačne zhodnúť na autorstve, dokonca sa vyskytujú názory o paranormálnych javoch. Dôvod je ten, že „neznámy kopáč“ (nemýliť si s „neznámym ističom“, ktorý stál za úspechom niektorých slovenských lezcov pri svetových výkonoch v minulosti) nebol nikdy odhalený. Situáciu najlepšie vystihuje výrok profesora defodickej (odkopávacej) archeológie Gela: „toto keď dokázal nejaký človek odkopať musel byť určite nemocný“.
Líder jednočlenného občianskeho združenia „Odkopaj a lez“ Ľubo M. je popredným predstaviteľom novej školy odkopávania. Odkopávaniu na Pajštúne venuje už niekoľko rokov všetok svoj voľný čas a najmä jeho aktivite môžu lezci ďakovať za pohodlné vyvaľovanie sa na terasách pod jednotlivými cestami . A nielen to, každoročne do pajštúnskej zbierky pribudnú ďalšie a ďalšie odkopané metre ciest takým tempom, že ich Kazo nestačí odisťovať.
Zaujímavý je aj Ľubov spôsob odkopávania. Jeho autor ho nazval ČAKaL, teda práca len s tradičnými nástrojmi - vzduchom chladeným čakanom a obojručnou lopatou. Podľa momentálnej kondície a trénovanosti uprednostňuje štýl „free solo-OK“ (sám, neistený a nepoistený, OneKick – na prvé zakopnutie) dokonca bez mádža a bez lezečiek. Zatiaľ sa dopracoval len k sériovej prevádzke, teda najprv kope potom hádže, jeho snom je prepracovať sa k paralelu. Vyjadril však obavu, že si bude musieť počkať nielen na nazbieranie skúseností ale aj na dorastenie ďalších dvoch rúk.
O dlhodobých plánoch Ľubo zatiaľ skromne mlčí. Naznačuje, že jeho cieľom je odkopať bralo tak, aby sa cesty predĺžili o dve, maximálne tri dĺžky. My, ktorí Ľubovu pracovitosť a zanietenosť poznáme sme presvedčení, že neskončí pokiaľ sa nebude dať do steny nastúpiť už z Borinskej krčmy.
Táto aktivita nemohla uniknúť ani udeľovacej komisii GLK. Keďže sa jej členovia už dlhšie nemohli zhodnúť komu udelia nejaký titul, aký a za čo, veľmi privítali myšlienku nadviazť na tradície v udeľovaní Zlatých čakanov. Nominácia aj vyhlásenie víťaza boli v tomto prípade jednoznačné. Keďže bol Ľubo jediným nominovaným, vyhral so značným náskokom. Miesto a termín slávnostného odovzdania ceny pripadlo, ako ináč, na lezecké preteky „Pajštúnsky budíček“, ktorý pre históriu slovenského lezenia znamená niečo ako obrodenecké stretnutia štúrovcov na Devíne.
Za hojnej účasti slovenských aj zahraničných lezcov bol z rúk člena GLK Petra G. odovzdaný Zlatý čakan – „Stanleyho pohár v odkopávaní“ do rúk laureáta Ľuba M. Ďakujeme mu za všetko čo urobil pre lezecký národ, prajeme mu mnoho síl do ďalšieho odkopávania, nech sa mu splnia jeho viacdĺžkové sny a nech si nezatne do nohy.
Na záver ešte oficiálna správa z tlačového odboru GLK:
„Týmto predsedníctvo GLK vyjadruje ľútosť a odmenenému sa ospravedlňuje. Každému normálnemu človeku je predsa jasné a vyplýva to aj z uvedených fotografií, že Zlatý čakan, nie je zlatý. Bohužiaľ, z technických príčin (termínované vklady s dlhou dobou viazanosti) sa nepodarilo zo zlatých rezerv členov získať potrebné množstvo zlata. Čakan je teda vyrobený z platiny a len pozlátený 24-krátovým zlatom. Na špičky už nevyšlo. V tejto tradícii (ale už s čakanmi z pravého zlata) hodláme pokračovať až do vyčerpania zlatého pokladu Matice Slovenskej.“
Peter
