"Nedbám na mesiac, keď mi slnce svieti." Tohto slovenského príslovia som sa držal, keď som si na rozlúčku s tohtoročnou skialpinistickou sezónou vybral apríl. Pôvodne som chcel dať lyžiam dovidenia raz, veď géelkáči už naplno rozbiehali lezeckú sezónu, ale počasie rozhodlo inak.

Rozlúčka prvá

Deviateho apríla som sa pridal k sedemdesiatke účastníkov 6. ročníka zimného stretnutia horolezcov – skialpinistov, ktoré usporiadal SHS JAMES v Nízkych Tatrách. Šliapať v stopách drsných jamesáckych skialpinistov a kondične nezničiteľného Stana Meleka bol poriadny zaberák. Pod plechovou oblohou to bolo každý deň od 1500 po 1820 výškových metrov. Túlali sme sa po kopcoch a južných aj severných dolinách od Poľany cez Chopok, Ďumbier až po Štiavnicu.

Rozlúčka druhá

Nedaj dovidenia Schneebergu, toť v blízkom Rakúsku, keď aj Duco vraví, že je to zasľúbený skialpinistický kopec. V stredu pätnásteho apríla som však slnko podcenil. Pálilo ako divé, a keď som prišiel do Losenheimu, miestni už lyžovali v žľaboch a na parkovisku sa práve balili chlapci z Martina. Aby zachytili ranné dobré podmienky v žľabe Rote Schütt, dokonca spali na parkovisku. Mal som namierené do Rote Schütt Flanke (o dôvodoch nabudúce), ale už sa nedalo, plazili sa z neho výdatné splazy. Prešiel som do Lahningu a - dobre urobil. Žľab bol vyjazdený ako tobogán, zísť sa dalo pomedzi kosodrevinu a smreky až na zjazdovku a po zvyškoch technického snehu takmer k autu.

Rozlúčka tretia

Do tretice ako inak – Vysoké Tatry. Čo už, keď tam tiež začiatkom apríla naváľalo snehu, ešte máš zľavnený kupón na ubytovanie v Horskom hoteli na Popradskom plese a kamarát Martin z Banskej Bystrice ťa nenechá v štichu. Vyrazili sme na Ďura dvadsiateho štvrtého, keď v našich končinách na juhu už majú vyliezať hady a šťúry. Jeden deň som mal chuť na Kôprovský štít, druhý mi bolo jedno kam. A tak sme vyšliapali do Hincovej kotlinky a odtiaľ pešo do Vyšného kôprovského sedla. Napokon na lyžiach na vrchol 2367 m. Do Hlinskej doliny bola krásna vysnežená zjazdovka, ale tú nechcel Martin porušiť a vybral žľab, do ktorého sme vošli nad Kôprovskou priehybou, kde bol prevej. Miro Peťo píše 45 stupňov, no v srdci som mal asi dvesto. Po zjazde sme obišli Hincovo pleso a vyšliapali do Volovcovovho sedla a následne vytraverzovali na Volí chrbát. Odmenou bola lyžovačka až na Popradské pleso. V nohách sme mali za ten deň 1300 výškových metrov. V nedeľu si Martin plnil sen, žľab do Nižnej popradskej štrbiny, ktorý ústí vpravo na začiatku do Mengusovskej doliny. Stvrdnuté hrudy snehu po splazoch mi radili šetriť kolená a tak  som ho čakal asi v polovici výstupu v úlohe paparazziho. Razantným lyžiarskym štýlom žľab pokoril. Šťastní sme ešte stúpali do Satana, ale popoludňajší premočený sneh nás zastavil asi v polovici, ani lyžovačka nestála už zaveľa. Navyše z každého skalného kúta hrmeli do doliny prúdy špinavého snehu s kamením. Nič to, skialpinistické šťastie sme na tento rok už asi vyčerpali a žľab zo Satana tam bude aj o rok.

Juraj