Niekde okolo Parndorfu položila Tama „nevinnú“ otázku: „A mačky na lyže si mi zobral?“ Otázka od proviantnej manažérky na výstrojového manažéra bola  celkom namieste. V posledných dňoch síce napadalo, ale hrebeň môže byť vyfúkaný a ľadový. Na chvíľu som sa zamyslel. Nie preto, že by som rozmýšľal, či som tie mačky zobral (samozrejme, že som ich zabudol), len som váhal s odpoveďou. „Nezobral“, zmohol som sa, „ale ani sebe som nezobral“ ako by to Tame malo tie mačky nahradiť. Duco s pohľadom upreným pred seba na cestu len sucho poznamenal:“Ja mám mačky na lyže aj na lyžiarky.“ Vzápätí si ale asi uvedomil, že tým kamarátovi moc nepomohol: “Ja si myslím, že tie mačky nebudeme potrebovať“. V hlase však bola cítiť závisť, že body do GLK získavam ja. Takto začali primárky na post predsedu GLK vo frakcii Bratislavského Westendu.

Pôvodný úmysel bol samozrejme iný. Na Veľký Piatok sme sa v trojici vybrali na Stuhleck vyskúšať Ducove strminy po lese. Počasie ako z kalendára, snehu viac ako po celú zimu.  Parkoviská boli paradoxne plné, hoci nefungovali všetky lanovky. „Nanešťasie“ Promibahn ťahal, tak bolo parkovisko plne obsadené. Jedno voľné miesto medzi autami sa našlo, ale len preto, že parkovaniu prekážal snehový hrb.
 „Škoda, že som zabudol aj lavínovú lopatku“, pripisujem si vo volebnom súboji ďalšie body. „Ja lopatku mám“. Pre Duca je dôležitejšie vyriešiť momentálny problém ako budúce víťazstvo vo voľbách a už vyťahuje rúčku z lopaty. Keď ďalšie tri minúty nenašiel zvyšok boli jasné dve veci : tu nezaparkujeme, ale Duco získava prvé body a doťahuje sa na súpera. Zaparkujeme trochu riskantne pri výjazde z parkoviska, kde neustále okolo nás prechádzajú autá, ktorých šoféri neboli takí asertívni (drzí) ako my. Tlačíme sa pri prezúvaní do lyžiarok medzi lyžami, paličkami a batohmi. Teda len ja s Tamou, Duco stále pobehuje okolo auta a neprezúva sa. „Kurňa, tuším som si zabudol lyžiarky!“ Ducovi v hlase bojuje predstava zo zmareného výletu s predstavou jasného víťazstva vo volebnom súboji.
Musím čestne priznať, že na takýto úder pod pás, som nebol pripravený. Samozrejme som si myslel, že si Duco zištne vymýšľa a pustil som sa s ním do hľadania. Ale nájsť v prázdnom aute dve lyžiarky je ako hľadať ihlu v kope sena, najmä ak je obuv zabudnutá v Lamači.
Nakoniec som trpkú porážku prijal, len som si nebol istý či by som v tej chvíli chcel byť v Ducovej koži.
Duco si ale svoje víťazstvo naplno užil. Odšoféroval 350 km a posedel si triapol hodiny v aute na parkovisku, kým my sme sa museli na slnku a v prašane terigať skoro tisíc výškových metrov aby sme si dali pšeničné pivo. Ešte šťastie, že tie mačky neboli nakoniec potrebné.
Na povolebnej tlačovke Duco komentoval svoje víťazstvo stručne:
„Prečo by som si nemohol raz zabudnúť lyžiarky, keď som si ich stokrát nezabudol?“ a „Načo sú mi lyžiarky, hlavne, že mám Perskindol“. Večer sa ešte čudoval, že kto mu vyložil lyžiarky pred dom.
Toto všetko neznamená, že Duco má post predsedu istý. Verím, že do kongresu zažijeme ešte onakvejšie výkony, kandidátov nám v GLK utešene pribúda.

Peter