(...alebo ako som slečne Aničke túžbu po lezení v Tatrách vyplnil...)

júl 2014
Anička: Počuj Paolo, chodíme liezť na Hohe Wand, Peilstein, viacdĺžky v Hoellentali, nemohli by sme ísť aj do Tatier?
Paolo: Jasné, ide ti to super, tak je na čase skúsiť aj niečo dobrodružnejšie. Počkáme, kým prejde monzún, a vyrazíme. Už som nejaké cesty vybral...

august 2014
A: Tak ako vidíš tie Tatry? Všetci tam už chodia...
P: Veď je stále hnusné počasie, Kvoli dvom dĺžkam na Ostrve, Ošarpancoch alebo Volovke cez pol republiky nepôjdem a všade inde je mokro...

september 2014
P: Počasie sa nelepší, ale už nie je veľa času, tak skúsime tie Tatry tento víkend... (…nakoniec sme šli do Paklenice...)
P: Čo som sľúbil to splním, keď to nevyšlo v lete, pôjdeme liezť do Tatier v zime. Síce som to už vyše 20 rokov nerobil, ale nejakú krátku, ľahkú cestu s dobrým prístupom ešte zvládnem...

január 2015
P: Zohnali sme v akcii lacné ubytovanie s plnou penziou, vývozom a saunou na Popradskom plese, ideš s nami?
A: Jasné, idem....

17. január 2015, 6:30, chata pri Popradskom Plese

Ja s Ankou a Deži Pusztay s Lacom Hromkovičom vyrážame pod nástup. Vybrali sme si Weinczillerov pilier na Tupú. Dežko to už kedysi liezol a  vidíme to z okna izby. Veľa informácii o ceste sa zohnať nedá, ale veď na Tupú sa chodí aj keď nie su ideálne podmienky. Ani som si nedal urobiť suchý obed, do štvrtej musíme byť späť... a ako to celé napokon dopadlo dokumentuje prepis mailovej komunikácie z nasledujúceho pondelka...

Viktor Karabinoš: Tak ako bolo, šéfe?

Deži Pusztay: Nazdar, bolo celkom fajn, ale výstup bol až moc "dobrodružný". Posielam ti takú podrobnejšiu správu, lebo to stojí za to. Liezli sme  Weinczilerov pilier na Tupú. Ja som ho liezol asi pred 33 rokmi s mladým Šandrejom. Lezba bolo dobrá, trávy držali super, sneh v stene celkom dobrý. Počko nebolo až také katastrofálne. Veľakrát sme liezli v takých podmienkach.
Ja som liezol s Lacom Hromkovičom a Palo so svojou spolulezkyňou Aničkou. Za nami liezla ešte jedna dvojka, ktorá nastúpila do tej istej cesty, ale viac zľava. Všetko bolo OK, ale asi sme boli trochu pomalí, dosť sme fotili a Palovi sme občas museli hodiť fixa, aby mal štand, keďže sa Anka bála ísť miestami súčasne. Preliezli sme to kľúčové miesto, kde sme sa trochu vytrápili (to sa týka nás starcov, Vertigáči to dali celkom v pohode) a potom sme liezli po hrebienku piliera do štrbiny, odkiaľ je už traverz po rampe do žľabu, ktorým sa dá ísť jednoducho hore, ale Palo sa pod tým hrebienkom zasekal a nemohol ísť po ňom, tak sme mu zase hádzali fixa. Trvalo to dosť dlho, zrazu prišla hustá hmla a hneď na to tma. Videli sme asi na 8 m s čelovkami. Cítil som sa ako v akváriu.
Počkali sme aj tú dvojku čo išla za nami a ja som sa pustil do traverzu. Samozrejme to nebolo také jednoduché ako cez deň. Musel som hladať optimálnu liniu. Po dvoch dĺžkach som  sa dostal do žľabu a myslel som že máme vymaľované, ale... Dobral som ostatných a poslal hore žľabom Laca.
Začal liezť hore a na jednom úseku sa ma pýtal či má ísť doľava alebo doprava. Ja som mu povedal, aby išiel kde to je ľahšie a on vybral vľavo. Keď došlo lano, tak som išiel za ním trochu súčasne, ale potom mi kričal, že mu odišla čelovka a bol v úplnej tme. Nahmatal tam nejaký kameň a nejak sa zaistil. Doliezol som za ním, ale zase sme museli hádzať tým pod nami fixa, aby mali v žľabe štand.
Ja som potom začal dalej liezť s domienkou, že čoskoro som hore. Ako som liezol, zrazu nado mnou stenové lezenie tak za III. Kedže som videl len na pár metrov, tak som si myslel, že sú to posledné metre, ale keď som liezol ďalej, tak to bolo horšie a horšie. Natiahol som celú dlžku a zaštandoval. Bolo mi jasné, že sme sa sekli a cítíl som len, že sme zo žľabu odbočili do iného, ktorý končil pod vrcholovou stenou Tupej (pôvodná cesta nekončí na vrchole). Keďže Laco už nemal svetlo, naviazal si za sebou asi 3 m Aničku, aby liezla za ním a aby mu svietila aspoň trochu na chyty. Urobili sme taký vláčik, kde sme boli všetci šiesti naviazaní za sebou, aby ostatní už íšli len za lanom a nemuseli ťahať.
Bolo to pomalé, ale myslím, že bezpečnejšie. Zaštandoval som, dobral tých dvoch a zase som začal liezť, mysliac si, že už budem na vrchole. Liezol som a liezol až na doraz lana, kde som zaštandoval v takom komíne. Nado mnou stále ešte vážne lezenie. Bolo asi 23:00 hod. Bol som ale riadne vyčerpaný a hlavne  dehydrovaný. Začalo snežiť. Dobral som ich a poprosil Pala či by nešiel tahať, ale ten bol na tom horšie než ja. Laco nemohol ísť lebo nemal čelovku.
Potreboval som si oddýchuť tak to zobral ten chalan (Miloš Suchý) z dvojky, čo liezla za nami. On mal spolulezkyňu tiež babu (Janku Škodovú). Liezol ďalej, až skoro celú dlžku a po dlhom čase sa ozval že je hore. Huráááá.... Dobral svoju priateľku, za ktorou som sa cvakol ja. Doliezli sme priamo na vrchol Tupej. Dobral som ostatných a boli sme šťastní... Bolo 30 minút po polnoci.
Ešte dobré bolo, že asi o 22:30 som štandoval a mal som mobil v bunde, lebo som ho používal na fotenie a zrazu mi niekto volá. Aj som ho nechcel zdvihnúť lebo som si myslel, že je to manželka a nechcel som ju vystrašiť ale nakoniec som ho dvihol. Volali mi Palovi priatelia, ktorí boli tiež na Popradskom, že čo je s nami . Tak som im popísal, čo sa deje. Povedali, že pôjdu hore oproti nám. Tomu som sa potešil, lebo v tej tme, hmle a snežení nebude sranda trafiť do sedla Ostrvy. Stretli sme ich na zostupe z Tupej. Mali kopec čaju aj becherovku so sebou, čo nás postavilo na nohy. Na Popradské sme prišli asi o 2:30.
Musím povedať, že chválabohu to dobre dopadlo aj vďaka tomu, že sme postupovali jednotne a nikto nepanikáril. Anička liezla prvýkrát v živote v horách. Ani v lete v Tatrách neliezla, ale držala sa veľmi dobre. Ešte musím povedať, že bez dobrých led čeloviek by sme boli v pi... Jedine Laco mal starú klasiku na štvorcovú bateriu a tá mu odišla dosť skoro. Ja som mal led Petzl a v duchu som jej neraz ďakoval, že svietila tak dobre, a to bez náznaku zakašľania od 16:30 do 02:30. Ja ko....som sa jej ale škaredo odmenil, lebo na chate keď som sa vyzliekal, mi spadla prilba s čelovkou na zem a už nesvieti...
Takže tu máš ešte takú čerstvu správu. Ja starý ko...  som si myslel, že sa takému niečomu v horách už vyhnem, ale vidíš to...

Viktor Karabinoš: No tak to je teda report ako remeň... aj zážitky super, našťastie dobre to dopadlo, takže je trocha aj čo závidieť. Dúfam, že Palova spolulezkyňa to zobrala z tej lepšej strany...

Palo Tomka: Videl som to celé veľmi podobne, ako Dezider, ale za súmraku a v noci sme fungovali na opačných stranách vláčika, tak pridávam pár poznámok z môjho uhla pohľadu. Po najťažšej dĺžke som zaštandoval inde, než Dežo, lebo Anička sa trochu zdržala v kľúčovom mieste a nad ním pri vytlkaní skoby a Laco mi potom ušiel.
Na jednom mieste som nevedel nájsť ich stopy, uvidel som asi prvý dobrý štand celej cesty a nemal som už moc lana. Naivne som si myslel, že sme niekde kúsok pod vrcholovým hrebeňom, tak som tam ostal.
Keď som sa zorientoval, tak mi bolo jasné, že by nám obom hrebeň k nim trval najmenej hodinu a už sa zmrákalo. Priznám sa, že som sa obával, že tam ostaneme sami s Aničkou, lebo až tam som prvýkrát uvidel, kde v prdeli ďaleko je ešte hrebeň Tupej. Tak som prinútil Laca s Dežom, aby nám hodili dolu z hrebeňa fix a Aničku aby k nemu pretraverzovala po snehovom poli s pochybným istením z boku. To mi v tej chvíli pripadalo ako jediné riešenie ako mať šancu vyhnúť sa bivaku, prišiel som k nim práve keď začala tma.
Okolo ôsmej večer mi došli cukry, lebo som od rána zjedol len dve horalky. Mal som so sebou ešte chlieb, ale som ho nedokázal prehltnúť. Dvakrát som sa o to pokúsil, ale vždy som ho napokon zahodil.
Keď mi dal Laco kus čokolády, tak za pol hodinku cukry nabehli, a bol som zase OK. Ale Dežka by som aj tak nebol schopný striedať. Nie som zimný lezec a liezť potme s čelovkou prvý a bez istenia by som nedokázal.
Celé to dobre dopadlo, lebo všetci do jedného šliapali tak na 120% svojich schopností. U mňa, Miloša, Deža a Laca sa to vďaka skúsenostiam dalo aspoň trochu čakať, nejaké prúsery už každý z nás v stene vyriešil.
Veľká neznáma boli Anička a Janka Škodová, tak tie si zaslúžia úplné absolutórium, že sa nepoložili, keď to nevyzeralo dobre. Skôr som mal pocit, že ich nepríjemná situácia burcuje. Ja som bol už ku koncu s bivakom zmierený a ani som to príliš neskrýval. Už som si želal, aby sa lezenie vlieklo, nech je zvyšok noci, keď sa vláčik zasekne, čo najkratší :-).

Miloš Suchý: Mám len technickú poznámku k becherovke, bola to demänovka. GLK-áči, ste dobrí :-)!

Laco Hromkovič: Servus Pali, ja len tak naokraj, chcem vyzdvihnúť kvalitu materiálov s dobovým pomenovaním "Utason a Utensil", z ktorých mi Elenka Neubauerová (pozdravujem na Aljašku) ešte v prvej polovici 80-tych rokov minulého storočia ušila moje prvé (i posledné) horolezecké gate i bundu (vlastne i palčáky), ktoré mi roky slúžili v Západných Alpách či na kopcoch v Sovietskom zväze.
Zrejme som s nimi naveky spätý... Avšak nebyť termoprádla z rakúskeho obchodu so zmiešaným tovarom zn. Hofer, neviem-neviem, či by som tú našu túričku v takom dobrom zdraví prežil.
No a k tomu  výstupu snáď len toľko: ďakujem Pánbožkovi, že nebolo 10 či 15 stupňov pod nulou a nefúkal vetrisko, že prišiel náhly súmrak i hmla, lebo pokiaľ nevidíš do čoho a ponad čo lezieš, či traverzuješ, tak si vlastne v úplnej pohodičke a svet je jedna báseň.
Ešte raz veľká vďaka tým chlapcom z chaty, čo sa nám nezištne rozhodli vyšliapať nocou naproti a ukázali nám cestu po hrebeni do sedla. Nech ich Pán na ich chodníčkoch sprevádza.
I ja chcem vyzdvihnúť výkon dievčat, lebo natiahnuť v zime 18 až 20 dĺžok a z toho polovicu v noci a bez zbytočných slov, klobúk dolu. A to sa ani vycikať nemohli tak ako ja 4x.
A ten chleba s dvoma parádnymi rezňami ako suchý obed som daroval v nedeľu vlčiakovi na chate. Tiež mi v tej stene nešiel vôbec dole krkom, takže full servis s plnou penziou a saunou nám bol úplne na h...o. Naplno sme využili len širokú náruč Zlomiskovej doliny a vyvezenie z parkoviska pri električke a to obojsmerne...
Celé by som to asi takto uzavrel: lepšie je rozprávať na štande či kričať na seba na celú dĺžku lana v masíve Tupej, ako tupo ťukať do mobilu v domnení, že v akom som fasa styku s mojimi "kamarátmi“...

Janka Škodová: (Janka mi napísala o svojich pocitoch z Tupej úžasný lyricko-hudobný mail, celý ho prikladám na konci osobitne ako prílohu. Určite si ho prečítajte aj v pôvodnom znení. Tu z neho vyberám iba faktické fragmenty.)
Čo viac môžem dodať k Tupej?
Predstavovala som si to ako takú rozlezovku najmä po trávach. Dlhšie ma predtým kvárila choroba, potrebovala som nabrať silu v terénoch, ktoré sú trocha šikmejšie než ulice Bratislavy. Pôvodne sme chceli liezť cestu Easy like sunday morning. No človek mieni...
Ráno sme sa viac zdržali, stopa pod Easy nebola prešliapaná, tak keď sme v stene zbadali Pala s Aničkou, tak sme sa rozhodli liezť v blízkosti ich partie. Línia napokon vyústila do slepej uličky, tak sme sa museli napojiť na ich cestu. Pod kľúčovým miestom sme dosť dlho čakali, Miloš nadhodil aj možnosť zlanenia, no potom to odišlo do stratena...
Ešte pár mixových dĺžok, na hrebienku prišla hmla, hneď na to tma, a my sme sa zapojili do vláčika s lokomotívou Dežkom...
Tešila som sa do každého štandu, že si môžem pokonverzovať, a na záver prišla aj naša chvíľa, keď poslednú zúfalú dĺžku Miloš dotiahol až na vrchol...

Petra Tomanová: (moja stabilná spolulezkyňa z predchádzajúcich rokov, ktorá so mnou ako svoju prvú tatranskú cestu voľne preliezla priamy variant Pochylého platní na Kežmarák, za 8...)
Ahoj :-), čo ti mám na to povedať? Nenapraviteľný blázon... Aj som na teba včera myslela... zdedím lano?  Nezdedím lano? :-) ...podľa mňa si to všetko narafičil, aby si sa mohol tisnúť v bivaku na Aničku :-) ... a nevyšlo. Nevadí - možno nabudúce :-).

Zopár výrokov, ktoré ma pobavili v stene, prípadne následne doma:

„Mám staré polovičky, kľudne tu jedno lano nechám ako fix a zajtra sa po neho vrátim...“
(Palo, cca 16,00 na hrebienku, kde bolo treba asi 5 m zlaniť.)

„Dám aj 15 EUR za pohár pomarančového džúsu...
(Anka, niekdy pred polnocou.)

„Nechcem sa túliť, daj mi ruksak, chcem rezeň.“
(Anka, niekedy pred polnocou, keď ju drgľovala zima a chcel som ju aspoň trochu zohriať.)

„Ako dobre, že som nezohnal nové zimné topánky na moju širokú nohu, už mi nebudú treba, ušetril som 300 EUR.“
(Laco na vrchole Tupej.)

„Tie boty ešte prehodnotím, len neviem, kde také extrémne široké, ako ja potrebujem, vyrábajú...“
(Laco o tri dni neskôr...)

„Veď tak ste to chceli, a kvôli tomu do kopcov chodíte... “
(Lacova manželka)

Ak niekoho naša story zaujala natoľko, že by mal chuť si to vyskúšať na vlastnej koži, tak pridávam pár technických údajov.

Liezli sme 10 dĺžok (Miloš s Jankou nastúpili na pilier zľava, tí mali 12) cesty Culka –Weincziller. Za dobrých podmienok ako sme mali my je to pekná mixová cesta, veľa trávy a snehu, s jedným kľúčovým miestom cca za M4.
Je dobré mať minimálne 60 m lano, možnosti na štandy sú veľmi obmedzené a na istenie v dĺžkach, s výnimkou kľúčovej, takmer žiadne. Na hrebeni v 10. dĺžke je treba cca 5 m zlaniť (Miloš to dokázal zliezť potme). Potom sme 2 dĺžky traverzovali do žľabu, kde sme v hmle a tme netrafili správny kuloár, takže zvyšok (5 dĺžok na vrchol Tupej) sme pravdepodobne liezli asi ako prví, opäť s jedným miestom za M4 v poslednej dĺžke, ktoré pri čelovke prebil Miloš bez istenia...
Ťahali sme stále dĺžky takmer na max, takže to vydalo tak na 700 m lezenia s prevýšením cca 500 m. Mali sme naozaj šťastie na počasie, bolo teplo, na vrchole Tupej cca mínus 4, celý čas v závetrí, takže sme sa neustále počuli... napr. v Lomnickom sedle bola v ten deň víchrica...

Poďakovanie

Za všetkých šiestich by som chcel poďakovať Ďurovi Karlubíkovi, Matúšovi Ovšonkovi, Paľovi Bátorovi, Mišovi Gabrižovi a Dajovi Dugovi, že nám o desiatej večer vyrazili oproti, a takmer až na vrchol Tupej vytrepali horúci čaj, jedlo, a dobrý pocit z toho, že ľahostajnosť ešte úplne nezvíťazila...

Palo Tomka

Easy like sunday morning

Čo viac môžem dodať k Tupej?
Predstavovala som si to ako takú rozlezovku najmä po trávach. Dlhšie ma predtým kvárila choroba, potrebovala som nabrať silu v terénoch, ktoré sú trocha šikmejšie než ulice Bratislavy a zároveň si poriadne ohmatať čakany v zmysle čo všetko s nimi dokážem a oni so mnou.
Mala som si vybrať cestu – také bolo zadanie od parťáka – Miloš(k)a. Odflákla som to a spoliehala som sa, že cestou vo vlaku sa na to poriadne pozriem(e). Čo sa však nad väčším než malým množstvom Becherovky v reštauráku nie celkom podarilo.
Strih. Teleport.
Sme na Popradskom. Nad pivom padne definitívny plán. Skúsime cestu Easy like sunday morning. Človek mieni...
Ráno sme sa zdržali viac, než by bolo milé (však vyraziť bez zbraní, to je také milo dievčensky chaotické, že Janka). Navyše sa vlečiem ako vrece krumplí. Stopa pod Easy neprešlapaná, tak operatívne meníme plán. Spoznávame v stene Pala a Aničku, tak sa rozhodujeme liezť v blízkosti ich partie. Aj keď sme to na nástup plánovanej cesty nedotiahli, v hlave mi hrá pesnička Easy like sunday morning. Pôvodne ju nahral Lionel Richie, mne hrá cover verzia od Faith no More. Začíname. Super trávky, nie sú namrznuté na betón, veď sme mali skôr obavy, že nebudú kvôli teplu vôbec držať. Obavy zažehnané, sú tak akurát, len veselo ďalej. V hlave hrá stále Easy. Keď Miloš vyráža z druhého štandu, so šibalským hlasom komentuje, že si aj trochu zalezieme. Nevidím, o čo ide, je to za rohom. Tak som stále easy. Hrá mi to v hlave, aj keď už vidím, čo ma čaká. Fúha, veď je tam ľadová krusta a úplne hore to je previsnuté! I wanna be high, so high. I wanna be free to know the things I do are right... Videoklip k tej pesničke sa odohráva na izbe hotela s bandičkou transvestitov. Aj sami členovia kapely sú v niektorých záberoch poprezliekaní za ženy...
A ja keď vidím ten terén pred sebou, mám chuť sa „transvestitizovať“ do tela poriadneho (horo)lezca.Tam, kde to Miloš isto preletel ako kolibrík, moja maličkosť bojuje ako prasa pred zakáľačkou. Ok, nebudú zo mňa jaternice, prebila som to. Nasledujú opäť pasáže s trávkami, dávame to vo valčíkovom tempe. Miloš tancuje viedenský, ja si dávam valčík anglický - ten je tak o polovicu pomalší. Línia je to pekná, len postupne sa dostávame do slepej uličky a neostáva nám nič iné ako sa napojiť na trasu partie pred nami. Postupne ich dobiehame. Tempo sa spomalilo. Čakáme.
Napravo od nás sa bojuje v ťažšom mieste. Opäť tam nedovidím, počujem len živú komunikáciu, rady do života a trochu aj do lezenia. Bude ešte sranda. Počasie nás do tejto chvíle nezradilo, cez kopce sa prevaľujú fotogenické oblaky, vietor sa veľmi nedvíha. Čakáme, len či nebudeme čakať príliš dlho? Miloš nadhodí tému zlanenia, tá sa však odíde akosi sama dostratena. Žeby ho lákalo pozrieť sa do tej pasáže, v ktorej všetci pred nami ochkali a jajkali? Presne tak.
O chvíľu som tam už namontovaná. Fučím ako ježko, ktorý prebieha cez štvorprúdovku. Prvýkrát v živote zakladám čakan „na spoďáka“. Páčim ho naprv jednoručne, potom obidvoma rukami. Egypťania a ich páky pyramídových kvádrov sú úplný šuvix. Držala som sa Milošovej rady, že mám uprednostniť zbrane pred rukami. Na ptáky jsme krátký, na ptáky jsme malý páky, je to tak to my si dáme na zobák... Som zhrozená, veď Ledeckého nepočúvam, prečo ho mám v hlave? Horšie však je, že prichádza hmla a v zápätí jeden veľký božský stmievač urobil v izbe tmu.
Už to fakt nebude sranda. Čelovky máme, definitívne sme sa zoskupili. Lezieme ako šestka. Lokomotíva Deži a za nim päť vagónikov. Pravdu povediac, dostávam sa do akéhosi voľnobehu. Stojím, čakám, chvíľu leziem, tma, hmla.
Čelovky predo mnou na štande sú len malými svetielkami, v hmle nevrhajú žiadny lúč, akoby boli vzdialené stovky metrov.
Nieeee! Peter Nagy a Waikiki raga. Teším sa do každého štandu, kde si môžem trošku pokonverzovať, pretože počas lezenia mi nabiehajú do hlavy najväčšie hovädiny, aké hudobný priemysel splodil. Ale zase Boney M je klasika. Sunny, yesterday my life was filled with rain. Sunny, you smiled at me and really eased the pain.
Prichádza veľký moment pre nás. Začínam sa koncentrovať na 200%, letné hudobné hity som poslala do teplých krajín. Miloš vystriedal Dežiho v jednej zúfalej dĺžke a kričí, že je hore. Miloško nie je prívrženec zvrhlého čierneho humoru, tak to musí byť pravda! Poslední budú prví a tak ho nasledujem hore. Deži sa na mňa naviazal.
Prvýkrát som zachytila na štande nejaký ten gynekologický termín. Nič v zlom, bol to skôr len taký povzdych. Potešila som sa. Konečne sa môžem v tomto smere odviazať aj ja. Je totiž o mne známe, že s každým vysloveným pohlavným orgánom a sociálnou pracovníčkou sa mi lezie lepšie. Podo mnou na štande Deži a Laco ani len netušia, že moje mačky možno vystrčia pazúry. Ale Miloš pozná moju obľúbenú sortu psa – dober ma(n)!!! Kričím a napriek deke, ktorú vytvára hmla ma počuje. (Takže, to sa vlastne niekedy iba tvári, že ma nepočuje :-)!!!)
Som hore, naozaj je koniec. Sme na hrebeni, poriadne tu fúka. Čakáme na zvyšok partie a keď sme všetci hore, zisťujeme čas. Polnoc preč, je tu nedeľa. Sunday.

...I am easy like sunday morning...

Janka Škodová