Včera som dostal od Kaza ímejl, vraj sa rada starších zhodla na mojom prijatí do GLK. No fasa; neviem či mám byť veselý, že ma prijímajú do elitného klubu, alebo smutný, že ja, vždy najmladší sopliak, mám byť členom geriatrickej spoločnosti. Preskúmanie kvalitatívnej úrovne mojich pocitov však musím zrejme presunúť na neskôr, lebo Kazo mi zároveň oznámil, že by bolo dobré aby som zosmolil nejaký článoček, ktorý by potom pricapil na websajtu.

Neúspech na Half Dome nám náladu veľmi nepokazil.

Zrejme to má byť nejaký prijímací test, a či čo. Rada starších si neuvedomuje, že na ZDŠ som mával zo slohu vždy trojky, a tak asi úroveň GLK stránky mojím umeleckým dielom nepozdvihnem. A na dôvažok písať o lezeckom výlete je pomerne ťažké, aj keď sa dačo vylezie, lebo čo už napísať o činnosti ktorá sa dá zhrnúť do jednej vety: "Prídeš pod stenu, vylezieš na vŕšok a ideš do prdele". Keď ovšem treba opísať výlet, na ktorom sa vyliezol baraní nabiják, tak tu by sme už mohli hovoriť o pletení bičov z tých mäkkších a nevoňavých materiálov. Ale test je test a na vec sa treba pozerať optimisticky. Aspoň tak optimisticky, ako sa naša akcia plánovala.

"Prídeme do Yosemitov, vybáchame Half Dome a frčíme do Las Vegas trochu si povyraziť z kopýtka," navrhuje Stenly niekedy z jari.
"No ale Indymu by sme mali ukázať  aj divoký západ," dodávam, aby sme nebodaj nenajazdili iba pár míľ, keď je benzín v Amerike taký lacný.
Na lezenie sme plánovali Regular NW Face na Half Dome pohodovým štýlom s bivakmi, dobrým žrádlom a kávičkou. V trojke sa aj sviňa bude dobre ťahať. Veľmi optimistické myslenie.
Dva mesiace pred výjazdom mi Stenly oznámi jóbovku:
"Indy ide mať operáciu platničky."
"A kurva, tak to si asi veľmi nezalezie."
"Bude rád, ak sa dovtedy z nemocnice dostane," dodáva Stenly, "myslým, že by sme mali zrevidovať náš itinerár."
"Prídeme do Yosemitov, vybáchame Half Dome a fujazdíme do Las Vegas trochu si povyraziť z kopýtka," navrhujem zrevidovaný plán.
"Uhmm, a ešte by sme mali omrknúť divoký západ," dodáva Stenly, "ja som plno vecí ešte nevidel."
 Letá bývajú v Kalifornii teplé, no napriek tomu sme optimisticky verili, že možeme práve v júli chytiť nejakú studenšiu vlnu. A keď bude horúco, tak to aspoň nebude prehustené. Pri príchode do údolia zisťujeme, že turistov je tu ako maku, no steny sú prázdne. V kempe balíme sviňu a batoh s vercajchom. Potíme sa napriek tomu, že sme zhodili všetky možné vrstvy povolené v puritánskej Amerike a medzi rečou debatujeme s domácimi kalifornčanmi o neskutočnom suchu ktoré zužuje juhozápad už 3 roky.
"Zoberieme teda aj Big-Bro?" šibrinkujem kilovou rúrou Stenlymu popred čumák.
"Jasné, zober aj štvorku, päťku a šestku BD, však sviňa unesie."
"Náhradný hauler?"
"Jasné."
"A čo hamak?"
"Zoberme."
"Ždiarak?"
"Zíde sa proti slnku."
Takto to pokračuje, až sme kompletne nabalení.  Keď som si vyskúšal môj ľahší 30 kilový batoh, tak to veruže mojou 58 kilovou kostričkou slušne zamávalo. Stenly má vo svini aspoň o 10 kilo naviac, ale pohodlie je dôležité a tak sa zajtra musíme pochlapiť a vytrepať to pod stenu.
Nastupujeme cez Slabs - čiže rajbasy. Je to síce strmé, ale 8 míľová štreka okolo po turistickej značke nie je bohvieaká alternatíva. Najprv to ide celkom dobre, a po dvoch hodinkách sa tešíme, že už sme skoro tam. Stena vyzerá naozaj blízko, a ani sme netušili, ako sa mýlime. Boli sme v podstate iba v polke a to nás ešte čakali rajbasy a žumarovanie na uzlíkových lanách. A slnko. Ustavične nám pražilo do gebulí a k tomu tie stokilové batohy. Začal som cítiť, ako ma sily opúšťajú spolu s optimistickým myslením. Keď sme dorazili hore, bol som hotový a optimistické myslenie som niekde po ceste stratil.
"Ja som na sračky," oznamuje Stenly, ale to on hovorí vždy, aj trebárs keď vybehne na Pajštún.
"Ale stena je to krásna," pozerám nad seba, "škoda, že si na nej nezaleziem."
Stenly si myslí, že len tak klasicky kydám, ale ja jednoducho nemôžem. Cítim sa slabučký ako mucha a neviem si predstaviť ťahať tú obrovskú sviňu celou stenou. V trojke by to bolo predsa len iné. Aj batohy by sme vláčili menšie a možnože by som sa neodrovnal na nástupe, a aj v stene sa to prasa lepšie kĺže keď dvaja zaberajú. Je mi ľúto Stenlyho, že vlastne ani pokus nedáme, ale jednoducho to nejde a som už dosť starý na to, aby som si niečo dokazoval a nemal z toho radosť. Jasne, že pri bigwalle treba s drinou počítať a trochu sa zaprieť, ale takto fyzicky na dne som sa ešte necítil nikdy v živote. Jednoducho som podcenil kondičku a 8 hodinové vysedávanie v kancelárii mi na nej teda nepridalo.
"Však sa na to vyspime a zajtra uvidíme," Stenly očumuje cestu, ale zrejme už vie, že zo psa slanina veru nebude. Do steny praží slnko a my hľadáme Justina s Chadom ktorý nás obehli pri nástupe. Svalnatí mladíci majú v pláne zafixovať tri dĺžky a zajtra vybehnúť do 17-tej, kde chcú zabivakovať. Bez svine len s malým batohom. Namakanejší jedinci zvládnu cestu za deň a ešte namakanejší za pár hodín, a tí tvaja či traja najnamakanejší to vysólujú a bežia ešte na El Capa a Mt. Watkins robiť trilógie. Výkony sú to naozaj neskutočné, ale my sa na staré kolená snažíme vyvažovať výkony s romantikou. Dalo by sa povedať, že my sme tie výkony vyvažovali romantikou a kadečím iným vždy, ale teraz to možeme vyhlásiť naozaj otvorene. Však veď načo sa niekde peniť ako najatý, nastupovať potme a zostupovať pomaly na druhý deň, keď si človek može užiť neskutočný bivak s večerou, kávičkou a trojrozmerným kinom.

Však sme na dovolenke a nie v robote, tak prečo sa netešiť?

Na tomto výlete si ten bivak v stene neužijeme, a tak si urobíme aspoň pohodlné leháro v sedle. Je to ešte polhodinová šlapačka spod steny hore, ale Vlado s Ivom, ktorí tu boli vlani nám radili aby sme pod stenou nechrápali: "Celú noc sme počuli zhora padať šutre a nebolo to nijako príjemné".
Ráno sme sa zošuchorili späť pod stenu. Natiahneme aspoň dĺžku a budeme mať zavesaný regulárny pytel, nech sa sem máme prečo vracať. Pod stenou stretávame takých mladých fafrnov čo sa včera vrátili z vršku a chrápali pod ňou.
"Počuli ste v noci ten randál?" spytuje sa dlhovlasý tínedžer.
"O čom to tu brebceš? V sedle bolo úplne ticho".
"To ste urobili rozume, že ste chrápali v sedle. V noci sa niečo utrhlo tamto vľavo. Síce to bol pekný pohľad na to ako lietali iskry, no zopár skál doletelo až k bivakovacím plošinám. Justin dokonca dostal zásah do gebule. Nič vážne sa nestalo, ale aj tak sme mali riadne bobky."
"Uhmm, ozaj a kde je Justin s Chadom?"
"Aha, akurát doliezajú piatu dĺžku." A naozaj hore vidíme človiečika v modrom tričku. Červené tričko je kdesi za rohom.
So Stenlym sa naviažeme, aby sme začali predtým ako sem začne pražiť. Stena nie je úplne kolmá, ale je to strmšie ako spodok El Capa. Také klasické silové yosemtiské lezenie, že aj v relatívne ľahkej klasifikácii si človek riadne zamaká. Na štand doleziem jemne vydojený, čo iba podčiarkne obrovské rezervy v mojej kondičnej príprave. Stenly ku mne dožumaruje a na otázku, či si chce aj on natiahnuť dĺžku iba zahundre, že načo, keď sa sem aj tak musíme vrátiť na celú cestu. Zlaníme dole, zbalíme vercajch a vydáme sa na okružnú jazdu okolo Half Domu. V stene vyzeráme našich amerických kámov, ale zdá sa, že aj oni majú toho plné kecky a zabrzdili na šiestom štande namiesto lezenia do sedemnásteho. Fakt je horúco, a počasie stvorené skôr na kúpanie ako na lezenie. Pomaly sa tmolíme hore, až sa napojíme na turistický chodník. Potom už iba osem míľ a budeme v doline.
"Ja som totálne na sračky," oznamuje Stenly po nekresťansky dlhej turistike, "keď na to tak spätne pozerám, tak nástup cez Slabs je určite lepší, ako dvestokilometrová obchádzka okolo Half Domu."
"Asi hej, a hlavne v inom mesiaci ako v júli, keď je tu taký výpek, že aj pol Yosemitov horí."
V doline je dym, a na informáciach zisťujeme, že lesný požiar naozaj nie je pod kontrolou.
"Myslím, že by sme sa tu nemali len tak pregrciavať, ako poznamenal významný slovenský politik," mudruje Stenly, "a bolo by rozmné vydať sa na divoký západ."

Z Yosemitov sme vyrazili do Las Vegas. Požiare naokolo naberali na intenzite a my sme mali otvorenú jedinú únikovú cestu z raja.
"Koľko to máme na najbližšiu benzínku?" overujem si ešte raz náš dojazdový rádius.
"V informáciach písali 27 míľ."
"Tak to by sme mohli zvládnuť. Aj keď tento 300 koňový tátoš žerie ako prasa, ukazuje že by mal ešte odjazdiť 60 míľ," zabuchneme dvere na mohutnom americkm autiaku a odštartujeme. Po piatich míľach nám Dodge Charger oznámil dojazd už iba 50 míľ.
"Neboj, o chvíľku to bude z kopca," ukľudnuje ma Stenly.
"Však ja sa nebojím," odpovedám pri pohľade na tachometer, ktorý ukazuje dojazd 35 míľ po prejdení ďalších piatich.
"Nabudúce už ale na 100% natankujeme okamžite po príjazde do údolia," hundre Stenly, "toto sa už opakuje tretí raz, že odchádzame na výpary."
Po 15-tich míľach nám Dodge oznámil dojazd 5 míľ. Stenly si zapálil ďalšiu cigaretu a začal hútať, že keď stopneme nejaké auto, či potom na pumpe natankujeme benzín do fľaše od koly.
"Klídek šéfe, na každej benzínke majú také malé kanistríky. To je tu v Amerike taký národný šport."
Nakoniec sme na benzínku došli. Benzínová ručička bola v mínuse a dojazd oznamoval 0 míľ už posledné tri cigarety.
 Po pár hodinách na to sme dorazili aj do Vegas. Ubytovali sme sa v Excalibure, nabrúsili meče a zviezli sa výťahom do kasína nabiť automat v pokri. Stenly mi ako znalec najprv musel osviežiť pamäť o čo to v tom pokri vlastne ide, ale okamžite sme začali vyhrávať. Vyťahovali sme páry a flushe a automat nič. Po dvoch kávach sa ovšem kujón spamätal a nielen že vyrovnal, ale nás začal aj oberať. Stenly sa začal najprv nepokojne vrtieť a nakoniec nahodil na automat kamenný pokrový ksicht. Debilný automat si to vôbec nevšimol a obral nás o všetky peniaze vyhradené na vyhadzovanie si z kopýtka.
"Nevadí, aj tak ma to už prestávalo baviť a okrem toho zajtra by sme mohli skôr vstať, kedže chceme ísť do věží," poznamenávam na záver večierka a zberám sa smerom k výťahom.
"A ty si z jadérek?" nedá sa Stenly, "však musíme ešte na Strip skočiť, nádherné fotky nafotiť, živú muziku popočúvať."
Vegaský Strip sa na nič nehrá. Teda nehrá sa na žiadnu kultúru a to je práve jeho výnimočnosť. Všetky holtelo-kasína sú megalomansky postavané ako kópie svetoznámych stavieb. Tuhľa sú Benátky, hneď vedľa Eiffelovka, tamto Luxor a oproti Manhattan. Desať kilometov vysvietených ako kristingeľ. Po hodinovej prechádzke sme na sračky a  pred očami máme mäkučké postele nášho rozprávkového hotela aj s Artušom a Merlinom.

Ráno vyrážame veľmi skoro okolo desiatej a do Red Rocks trafíme úplne bez problémov. To je zároveň aj posledný-krát, že dnes niekde trafíme úplne bez problémov. Náš plán je nájsť Čierny kaňon, čo je jediné miesto v Red Rocks, kde sa dá v lete v 35 stupňovej horúčave pôsobiť. Mal by tam byť chládok a tieň až do neskorého popoludia. Po dvoch hodinách prechádzky na príjemnom púšťnom slniečku a prebrázdenia kompletne celého Calico sektora, ten Čierny kaňon v pohode nájdeme 10 minút od parkoviska. V kaňone je fakt podstatne chladnejšie, ako na okolitých skalách a odhadujeme to tak na tridsaťštyri. V tieni sa bude dať škriabať, ovšem až zajtra, pretože spoza hrany už vykukuje žltý, ktorý sa nám škerí presne kolmo nad hlavami. Dokonca ani tiene nevrháme. Takže zisťujeme, že v júli je tu chládok a tieň až do skorého popoludnia, presnejšie od jednej hodiny letného času. Zatrúbime na ústup. 
"Smer Hard Rock cafe," naviguje Stenly, "ale nie ten na Stripe."
"Si nejaký prieberčivý."
"Musím kúpiť dcéram nejaké tričká a na Stripe prd mali."
Samotná kúpa trička so Stenlym prebieha asi ako kúpa auta s nejakým iným normálnym chlapom. Najprv vyberie značku, potom zhodnotí farbu a porovná, ktorá sa asi najlepšie hodí do bratislavských ulíc. To je taký bleskový začiatok, aby odlíšil plevy od zrna. Teraz, keď už má iba zrno, začne študovať a porovnávať parametre a detaily. Skontroluje, či to má dostačujúcu kvalitu a trvácnosť, poobzerá produkt zo všetkých strán, overí si, že to nemá nijaké vizuálne vady, skontroluje interiér a ľahkosť prístupu. Vráti sa ešte k predošlému modelu, ktorý  predtým vylúčil pretože práve ten mal geniálnu povrchovú úpravu. Škoda tej farby, no nič. Potom, už keď má naozaj posledných pár kusov, porovná estetické parametre a detailne preštuduje výrobné štítky (nebude predsa kupovať nejaké ázijské druhoradé šmejdy). Cena naozaj nerozhoduje, ale pre istotu si po očku skontroluje cenovku či náhodou neprepískol, keď vybral takýto skvost. Pri pokladni som sa čudoval, že si to nedal nablokovať na lízing.

Večer si ideme zase vyhodiť z kopýtka. Obetujeme ďalších 40 dolárov a dnes už naozaj ideme ošklbať tú sprostú pokerovú mašinu. Po 20 minútach je dobojované a cítime sa asi ako Brazílčania na World Cup 2014 po zápase s Nemcami. Malo to dosť jednoznačný priebeh od začiatku do konca a mašina sa dnes tak pokersky tvárila, že sme na ňu jednoducho nestačili.
Stenly vyráža za vegaskými zážitkami: "na Strip skočiť, nádherné fotky nafotiť, živú muziku popočúvať". Ja chcem byť pred zajtrajším lezením aspoň trochu oddýchnutý, a keďže mi chýba kondička, zaliezam na lôžko a chvíľku pozerám Netflix až kým ma neodvalí. Dobre som si vyhodil z kopýtka pri pozeraní "Mission Imposibble". Tom Cruise to (na rozdiel od nás) dotiahol do konca a ani som sa pri tom nezadýchal.

Ráno konečne vyrážame do věží a o deviatej sme už v Čiernom kaňone. Tom Cruise tu dnes nie je, a tak si so Stenlym navzájom ukazujeme, čo je možné a nemožné. Lezieme dvadsať metrové športové cesty medzi 6 a 8-, ktoré sú odistené nitmi. Človek by nepovedal, že taký nit niečo v piesku udrží, ale my sme sa presvedčili, že hej.
"Oleg, dávaj bacha nejako mi dochádza magi," vreští Stenly 5 metrov pod zlaňovacou reťazou.
"To dobojuješ," povzbudzujem ho zdola.
"Ale fakt už mi natekajú bandasky," hlas sa o pol oktávy zdvihol ale telo trochu postúpilo.
"Niečo dobré chyť a vytras, to zvládneš."
"No neviem, je to nejaké ťažké," znovu posun o pol metra a pol okávy.
"Už máš iba pár metrov, to dojazdíš."
"Kurva, drž, už idem," telo sa posunulo nižšie, hlas vyššie.
"Nezliezaj, to ešte zvlá-," moje padesiatkilové telíčko je nečakane katapultované hore, "-dneš."
"No asi nie," oznámi mi Stenly hompáľajúci sa pár mertov pod nitom hlasom, ktorý tiež klesol do normálnej roviny. Spustím ho dole a škľabiaci sa rock climber mi ukazuje predlaktia napumpované ako Pepek Námorník.
"Okej, môžeme vyraziť do Zionu."
 Cestou do Zionu si urobíme zachádzku cez Grand Canyon, ktorý Stenly neviem prečo volá Colorado.
"Pretože je to kaňon rieky Colorado, ty mudrák," objasní jazykovú prešmyčku náš zájazdový lingvista, "a radšej rozmýšľaj o tom, ako takýto kaňon opíšeš v článku."
"No, keby som bol Karol May, to by sa mi písalo. Ten vedel tak dobre opisovať prírodu, že som vždy zaspal predtým, ako som sa dostal k nejakému deju. To preto som nebol nijaký vášnivý čitateľ vinetouviek. Taký Tarzan to malo iný šmrnc. Burroughs nestačil ani opísať strom a Tarzan už škrtil nejakého leva."
"Veď hej, ale ten kaňon by sa oplatilo opísať."
"To sa nedá. Však aj fotka takého kaňonu ti nič nepovie a fotka je viac ako tisíc slov. Tu treba jednoducho byť a vidieť to na vlastné oči."
"Myslíš?"
"Jasné, ale Karol by začal asi takto: Keď sa človek blíži pomedzi kosodrevinový porast ku Grand kaňonu, vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by sa ráz krajiny mohol zmeniť. Belasá obloha kontrastuje s okolitou zeleňou a všade navôkol je rovina siahajúca až za horizont. A zrazu po obídeni obzvlášť hustého porasu sa pred vami rozovrie zem do úchvatnej hĺbky. Biela farba skál sa po desiatkach metrov zmení na červenú aby ju vzápätí-"
"No dobre Karol, myslím, že na dnes to už stačilo," zahaltuje ma Stenly a zapáli si cigu, aby mi naznačil ako sa má správny návštevník parku správať, "mali by sme popojazdiť k tomu Zionu, nech sa nám trochu rozprúdi dej."

Cesta autom po americkom divokom západe je dovolenka sama o sebe. Je to úplne iná krajina akú vidieť v Európe a moja starká by povedala, že človek si ide oči vyočiť. Len netreba veľa fotiť, lebo realita sa akosi nevie do foťáka zmestiť. V tomto kúte USA je nasekaný jeden národný park vedľa druhého a či už je to Arches, Canyonland alebo Zion všade je aj kvalitné pieskovcové lezenie v nádhernom červenom pieskovci. V Zione natiahnete v tých vyšších stenách aj 10 -15 dĺžok ťažkého lezenia, ktoré majú v sebe všetko od škár a kútov, cez rajbasy a mikrochyty až po previsy. Proste paráda. Samozrejme nie v júli. V júli je tu na skapanie ako všade inde v tejto poondiatej púšti.
"Takže Headache?" ešte raz si Stenly overuje názov pod nástupom trojdĺžkovej cesty.
"Hej, je to vraj najkrajšia 5.10 v Zione."
Nádherná škára na žaby ešte nádhernejšie púšťa prvých 15 metrov, pokým nie som kompletne mokrý a to môžem s čistým svedomím povedať, že nie som žiadky extrémny "potič".
"Pusti ma dole, to je fakt na skolabovanie," oznámim Stenlymu. 
Špárovému špecialistovi to však nedá a tiež sa do toho namontuje. Zobral si aj väčšie frendy, lebo ďalej sa škára trochu rozširuje, ale kým sa doškriabe na to isté miesto, kde som bol pred chvíľkou ja, tak dole pod ním sa vytvorí potná kaluž. Stenly JE extémny "potič".
"Zase?"
"Čo zase?"
"No ďalší pytel, do prdele".
"Treba to všetko brať optimisticky. Aspoň sa sem máme po čo vracať," snažím sa aplikovať veľmi optimistické myslenie.
"Tak to nám neostáva nič iné, len sa vybrať po olčetrhendových stopách".
"Grand Teton, Snake River, Yellowstone a tak?"
"A tak."
"Ale americkou turistikou, hej?"
"Jasné."

Americká turistika je taká, že ani päty nevytiahnete z klimatizovaného auta. Všetko si pekne poprezeráte zo sedla. Ako Old Shatterhand. Keď dorazíme do Jacksonovej diery vo Wyomingu, vonku je 10 stupňov, mierne mrholí a nám sa ani zaboha nechce päty vytiahnuť z vykúreného auta. V kempe rozložíme zálesácky oheň a Stenly sa prizná, že jeho tajný plán, niečo si vyliezť na Grand Teton asi nevyjde.
Ráno vidíme z celého pohoria akurát oblaky a pohľad na Tetony sa vôbec neodlišuje od pohľadu na Tatry v čase okolo dušičiek, keď všade nádherne mrholí. Fujazdíme teda ďalej do Yellowstonu a cestou križujeme Snake River, do ktorej Stenly trochu pridal.
"Aj tak je to neskutočné," poznamenáva traper pri odľahčovaní sa, "že keď som kedysi dávno čítal Winnetoua, tak Grand Teton, Grand kaňon, Snake River a ostatné orientačné body divokého západu mohli byť kľudne na Marse, asi tak prístupné nám boli. No a teraz tu pobehujem od jedného k druhému a určite by mi aj Karol May závidel."
"Hej, a ešte si ich k tomu aj značkuješ."

Od Snake River sme sa posunuli do krajiny gejzírov a Stenly by mohol vskutku robiť sprievodcu po celom parku, lebo ku každej vyhliadke mi porozprával príhodu ktorá sa tu stala Old Shatterhandovi, Old Shatterhandovým kamarátom, alebo zloduchom ktorí sa s ním nekamarátili. 
"Tu v tomto bahne sa utopil Hong peh te keh, preslávený načelník Siouxov Ogalalov," nadšene pobehoval okolo Mud vulcano, "samozrejme mu v tom máličko pomohol Martin Baumann, syn lovca medveďov."
"Á, Starý Verný," študujúc mapu okolo Old Faithful Geyser, "ten prská každých 90 minút, to vedel aj Sam Hawkins."
"Jéžiš, tu pri Mammoth Hot Springs sa diali veci, pozri ako sa tu všade nádherne parí."
"No to som sa kľudne mohol kochať aj parou z prioráckej kotolne, ale asi je to fasa, keď sa sem toľko ľudí trieska," zapálim si cigu a so záujmom pozorujem Stenlyho, ktorý sa snaží odfotiť šedobielu paru na šedobielom pozadí.
 Nakoniec po dvoch dňoch strávených školením z tvorby Karla Maya odchádzame ku Great Salt Lake, presnejšie Bonneville Salt Flats Speedway.
"Tam sa tie svetové rekordy v rýchlosti trhajú," vysvetľuje Stenly šoférujúc v utažskej púšti, ktorý sa v noci stačil premeniť zo zálesáka na rýchlostného pilota.
V aute už máme zase namiesto kúrenia naplno pustenú klímu, Sex Pistols vyspevujú niečo o kráľovnej, smerová tabuľa nám oznamuje "Bonneville Salt Flats Speedway - 30 Miles", a kúsok pred nami sa netradične pre toto ročné obdobie kopia nádherné búrkové mraky.
"Z toho hádam aj zaprší," poznamenám na margo divočiny pred nami.
"Tie oblaky sú nejako nízko, nie?"
"Welcome to the USA."
"A nebude z toho niečo viac?"
"Nemalo by byť. V tejto oblasti obyčajne tornáda nebývajú, a tak hádam nanajvýš nejaké tie krúpy a silný vietor."
Diaľnica pretína púšť, ktorá je na ľavej strane hnedá a mierne zvlnená no na pravej je rovná ako zrkadlo a biela. Tvrdý soľný podklad tu vytvoril skvelé podmienky pre fanatikov, ktorí tu nielenže trhajú rekordy, ale usporadúvajú si preteky dragsterov a podobných monštier.
Nádherný búrkový mrak sa presunul sponad diaľnice práve nad túto časť púšte a oproti horizontu vidíme, že z neho vytekajú hektolitre vody.
"Ty Stenly, tamto vpravo skoro na horizonte, to vyzerá ako tornádo."
"Však si hovoril, že tu toráda nebývajú."
"To hovoria odborníci, ovšem jedným dychom tí istí odborníci tvrdia, že tornáda možu vyčíňať na celom území USA v ktoromkoľvek ročnom období."
"No to ma teda olej."
"Ale neboj. Celý taký tornádový oblak sa pohybuje medzi 30 a 50 miľ za hodinu a keďže mi frčíme 80-kou tak sme v relatívnom bezpečí," dodávam ako znalec tornád, keďže som 4 roky býval v Oklahoma City - známom to hlavom meste Tornádového údolia, ako tú časť USA nazývajú.
"Tak to aspoň odfoť, ak sa ti to dá zazúmovať."
Otočím sa doprava, že to zazúmujem, a zrazu "wuuuffff". To maličké a tenučké tornádko, ktoré bolo niekde tisíc kilometrov od nás sa v priebehu pár sekúnd rozšírilo na polkilometra širokú tučnú sviňu a jeho okraj bol asi 300 metrov za nami.
"Pridaj kurva, dupni na to, tá sviňa je hneď za nami," vychŕlim na Stenlyho panickým hlasom a v hlave si premietam všetky alternatívy čo treba robiť, keď je stret s tornádom skoro neodvratný.
"Pridaj, pridaj, pridaj!" sa mi javí ako najlepšie riešenie a Stenly to vytúroval tak, že tých pár áut, ktoré obiehame vyzerá ako v odstavnom pruhu.
"Mám pridané," komentuje Stenly miernym hlasom, "kde je to tornádo?"
"Hneď za nami, rýchlejšie kurva, rýchlejšie!"
Samotný tornádový oblak sa v skutočnosti pohyboval smerom od nás, ale tornádo sa rozpínalo v rámci oblaku rýchlosťou asi ako sa rozpínal vesmír po veľkom tresku.
"Viac už nemôžem, je tu strašne silný vietor." 
"Tak pridaj koľko môžeš!"
"Kde, je?"
"Stále za nami, pridaj, pridaj."
"Pridávam."
"Pridaj."
"Kde, je?"
"Stále za nami, ale zdá sa, že sa už nezväčšuje."
"Oookej, možem ubrať?"
"Neuberaj, neuberaj!" nepríčetne sa obzerám z cesty na tornádo a naspäť na cestu a zase na tornádo, a pri tom sa ešte snažím fotiť.
"Dobre, mám pridané," Stenlyho hlas vyžaruje kľud a rozvahu.
Znovu pozriem dozadu a vidím, že tornádo sa začalo veľmi zvoľna rozplývať.
"No, pomaly môžeš ubrať, ale veľmi pomaly."
V priebehu pár sekúnd bolo po tornáde a my sme znížili našu rýchlosť a krvný tlak.
"Bohatiera, to už sme tu?" Stenly vyhodil smerovku na Speedway, "tých 30 míľ sme prešli asi za 10 minút. Hádam sme aj trochu povolenú rýchlosť prekročili."
"No ja som z toho ešte nejaký roztrasený."
"Kurva, to bol dobrý adrenalín. Aspoň takto sme si ho užili, keďže sme prd poliezli."
Vystúpime z auta a čumíme ako puci. Celá soľná púšť  pred nami je pod vodou a vyzerá ako jazero.
"No teraz si tu asi veľa nezajazdia," komentuje Stenly čľapkajúc sa po členky vo vode 500 metrov od "brehu". Až po obzor, kde sa začínajú rysovať nejaké kopce, sa ligoce práve napršané jazero. Soľ pod vodou je tvrdá ako betón a tak zrejme chvíľku potrvá kým sa voda nejakým spôsobom vstrebe, alebo vyparí. To vyparovanie možno nebude zase trvať až tak dlho, lebo slnko ktoré právo vykuklo spoza odchádzajúcich oblakov má solídne grády. Zrejme ma chce aklimatizovať na Dallas, do ktorého sa o pár dní vraciam. Už nás čaká len nevadské Reno - The Biggest Little City in the World, a potom suvenírové obchodíky na Fisherman's Wharf v San Franciscu.
"Nemaj strach, teraz to bude už naozaj bleskovka," oznámi mi Stenly na najznámejšom móle San Francisca odhadujúc môj nekľud, "fakt už len pár tričiek a som vybavený."
Nakoniec mu to naozaj netrvalo príliš dlho, dali sme kávu a vyrazili na hotel pozerať nejaký film, že nech si dobre užijeme posledný dovolenkový večer.
Ráno sme na letisku vrátili auto bez problémov napriek tomu, že sme v ňom proti predpisom celý čas hulili ako diví. Americké odsmradzovače fungujú výborne nielen v "shit tube". Na "check in" musel Stenly ešte poprebaľovať batohy, lebo v USA sa mu nejako okotili veci a nemohol sa zmestiť do limitu.
"No na to, že sme hovno vyliezli, tak to nebola úplne nudná dovolenka," vrkol ešte na rozlúčku a zamieril do útrob SF International Airport.
"Na rok dáme niečo v Tatrách, alebo v Dolomitoch," ešte som za ním kričal, ale to už zamixovaný v dave ľudí zrejme nepočul.
Však my si zase niečo poriadne naplánujeme. Plánovanie nám ide.

Oleg Fečanin