GLK    NOVINKY    AKCIE    ČLENOVIA    DISKUSIA    GALÉRIA    TAKÍ SME BOLI    GELO  
  index » takí sme boli   Vlado Linek © 2019 glk@glk.sk 19.09.2019  
TAKÍ SME BOLI
HĹADANIE SILY DUCHA
21.06.2016 08:00 | 2856x | komentár: 1x

Tento článok o histórii horolezectva vznikol pre exkluzívny medzinárodný časopis AUDI. Pri jeho zostavení pomohli radami, tipmi, skúsenosťami a atraktívnymi fotografiami viacerí členovia GLK. Práve preto patrí aj na našu stránku. Uverejňujeme ho po súhlase národného vydavateľa AUDI, Porsche Slovakia, s.r.o.

Lezenie v horách, na kopce, vrchy, štíty, všeobecne označované ako horolezectvo sa od počiatočných hospodárskych, či vojenských potrieb stalo ľudskou túžbou dobývať nepoznané vrcholy Zeme. Až sa z neho napokon vyvinul čistý šport. Horolezectvo však nikdy neprestalo byť napínavým nebezpečným dobrodružstvom.


Fitz Roy v Patagónii.

"Projekt vyliezť na Marmoladu som mal v hlave od prvej návštevy v talianskych Dolomitoch v roku 1973. Bolo to zrejme osudové stretnutie ako silno ma už vtedy zaujala línia nádherných platní v tejto južnej stene. Mal som ju nafotenú na veľkých fotkách a pevne usadenú v hlave. Keď Heinz Mariacher, jeden z najlepších rakúskych horolezcov zverejnil svoje pokusy v týchto platniach, tak bolo definitívne rozhodnuté, že sa tam musím čím skôr vrátiť a skúsiť túto líniu vyliezť. Najťažšia časť cesty je asi traverz cez čierne pásy, ale poriadne ,,psycho“ bolo až samotné vylezenie z jaskyne, ktorá má tvar ryby, a podľa ktorej je cesta cez stenu nazvaná. Do tých ťažkých štyroch metrov som nastupoval premočený po studenom bivaku a zlých raňajkách. A to, že sme to všetko zvládli, bol výsledok prípravy, keď sme sa v tých rokoch snažili pri lezení o rovnováhu medzi psychickým a fyzickým výkonom.“ Takto hodnotil Igor Koller s odstupom rokov svoj prvovýstup svetového významu v južnej stene Marmolady v Alpách. Cesta cez Rybu, ktorú vyliezol s Čechom Jindřichom Šustrom v auguste 1981, je alpskými expertmi označovaná za prelom kvality pri lezení v Dolomitoch.

Prekonávanie strachu z nepoznaných výšin, možno až posvätných, určite zažívali ľudia už v prehistorickej dobe. Dôkazom sú skalné kresby v mnohých vysokých horách, napríklad Alpách, Ťan-šane, na Kaukaze, v Novej Guinei a inde. Horské národy na celom známom svete si uchovávali tajomstvá vysokých hôr kým cez ne nezačali prechádzať armády. Alexander Veľký sa dostal pod hradby Karakoramu a Himalájí, prešiel Taurus, cez Šer-Daharské sedlo vtrhol do Afganistanu a potom cez Hindukúš ďalej na sever. Zdolanie priesmyku Chavak a ďalších dvoch vo výške cez 4000 metrov svedčí o jeho veľkej odvahe a rozhodnosti. Staroveké záznamy však hovoria, že mal v armáde aj lezeckých špecialistov. Keď sa odbojný kmeň Sogdov opevnil na vysokom brale, Alexander proti nim vyslal asi tristo špecialistov. Podľa dobových údajov boli vybavení pomôckami, ktoré sa len málo líšili od horolezeckého výstroja našich pradedov. Zaútočili v noci a pomocou lán, kolov a klinov sa šplhali nahor. Nadránom pevnosť na vrchu dobyli. Horolezeckých odborníkov však mali v armádach aj ďalší vojvodcovia. Hanibalovi pomáhali prekonať Alpy, boli v Zlatej horde, u Napoleona i Suvorova, vytvorili elitné jednotky v Prvej aj Druhej svetovej vojne. A to sme sa už dostali do Álp, kde sa rozvoj horolezectva stal súčasťou nielen strategického, ale aj hospodárskeho rozvoja.

Rimania už najneskôr 150 rokov pred n. l. používali štyri horské priechody. Najznámejší je Svätobernardský priesmyk. Lákali aj vrcholy. Rímsky cisár Hadrián vystúpil v roku 132 pred. n. l. na Etnu vraj len preto, aby obdivoval východ slnka. Do vysokohorského terénu v Alpách pomocou lán začali prenikať baníci, lovci a hľadači pokladov. Prielom do vnímania čara vrchov však urobil v roku 1336 básnik Francesco Petrarca. Na 1912 m vysoký Mt. Ventoux vystúpil iba pre vlastné potešenie. Jeho nadšeným opisom, že zažil ,,veľkolepejší, rozmanitejší a uchvacujúcejší pohľad na svet“ sa začína romantické obdobie v horolezectve. Vzdelanci, kňazi, botanici, topografi, ale aj miestni horali začali zdolávať vrcholy hôr. Uvedieme len niekoľko príkladov: výstup v roku1492 na Mt. Aiguille v Dauphinéskych Alpách zorganizoval na príkaz francúzskeho kráľa Karola VII jeho dvorný kňaz Antoine de Ville. Ostrú ihlu vysokú 2097 m dobyl vojenskou technikou pomocou rebríkov a lán. Dvorný botanik cisára Maxa II. Charles de l´Ecluse vystúpil v rokoch 1573 – 1580 na Schneeberg 2075 m a Ötscher 1893 m. Rudolf von Rosenroll dosiahol pravdepodobne ako prvý alpskú trojtisícovku, Piz Beverin. Zmienku o výstupe na Kriváň v Tatrách v roku 1773 zanechal vo svojom diele Jonáš Andrej Czirbesz. Okrem historicky doložených výstupov však horách pôsobili tisíce anonymných horalov, veď od 16. storočia sa rozmáhalo zbieranie krištáľu. A šírili sa rady ako prekonávať ťažkosti v horách, ako sa vyhnúť lavínam a trhlinám, ako používať lano, palice, topánky s hrotmi.

Alpy sa postupným zdolávaním vyšších a vyšších vrcholov stali kolískou horolezectva. Horali v Chamonix začali hľadať výstupovú cestu na najvyšší Mont Blanc 4807 m. Učenec Horace Bénédict de Saussure vypísal za jeho zdolanie odmenu dvadsať louisdorov. V tom čase už technicky na to mali desiatky horských vodcov, no mátala ich psychická bariéra. Nemal ju dvadsaťročný Jean Jacques Balmat. Vyrastal bez otca, sám sa túlaval po horách a v pamätnom roku 1786 začal s gurážou hľadať cestu na Mont Blanc. Odmena bola lákavá. Postupne sa dostal až do výšky 4550 m a pred sebou mal už len vrcholovú kupolu. Keďže vedel, že v Chamonix mu nebudú veriť, zveril sa priateľovi, lekárovi benediktínskeho opátstva Michelovi Paccardovi. Pokus na dosiahnutie vrcholu stanovili na 8. augusta 1786. Zabezpečili si svedkov pri ďalekohľadoch a tí o pol siedmej večer potvrdili ich víťazstvo. Odštartovali tým súťaž o ďalšie vrcholy Álp. Ako to vyzeralo uvedieme na dvoch príkladoch. Výstup na Grossglockner 3797 m mal mecenáša. Arcibiskup knieža Franz von Salm sľúbil za jeho zdolanie akúkoľvek podporu. A tak najprv postavili na úpätí kopca na jeho náklady chatu, z ktorej bratia Klotzovci podnikli prieskumný výpad. Potom útok na vrchol na rok odložili. Veľkoryso robili ďalšie prípravy, chatu rozšírili a vyššie ešte postavili útulňu. Knieža napokon vystrojil expedíciu so šesťdesiatimi dvoma vedcami, horolezcami, náruživcami a veľké dielo zavŕšili 29. júla 1800. Bol medzi nimi aj kňaz Valentin Stanič-Stanig. Spolu s profesorom zo Salzburgu, Petrom Carlom Thurwieswerom ich možno považovať za prvých skutočných horolezcov. Programovo vystupovali na štíty a do roku 1850 ich zliezli viac ako sedemdesiat. Postupne sa pridávali ďalší a v honbe za čoraz ťažšími vrcholmi nahradili vedecké ciele za ambície čisto športové. Došlo aj na národnú rivalitu, čo sa ukázalo pri dobytí Matterhornu 4478 m. Zanovitý Angličan Whymper nalákal na výstup rovnako odhodlaného Taliana Carrela. Ten sa však z vlasteneckých pohnútok pridal k talianskej skupine a tak sa dal Whymper napokon dokopy s anglickou skupinou horolezcov, ktorá sa tiež pod Matterhornom objavila. Obe skupiny vyrazili na vrchol naraz z dvoch strán. Angličania postupovali bez ťažkostí a 14. júla 1865 boli prví na vrchole. Výstup sa však skončil tragédiou, pri zostupe sa nováčik Douglas Hadow pošmykol a strhol so sebou aj ostatných. Pádu sa vzopreli len poslední traja, ale lano sa pretrhlo. Výstupom na kultovú horu Matterhorn sa skončilo dobýjanie najvýznamnejších alpských štítov, začala nová éra.

Dôležitejšie ako sám vrchol sa stali výstupové cesty a horolezci sa zdokonaľovali v lezení v strmých stenách. S nástupom extrémneho horolezectva sa zlepšoval výstroj, v zime používanie čakana a stúpacích želiez, v skalách sa objavili skoby, karabíny, slučky, lanové techniky. Formovali sa športové zásady a vytvorili prvé stupnice obťažnosti na hodnotenie lezeckých výkonov. Začali sa prekonávať tisícmetrové kolmé steny a v dvadsiatych rokoch minulého storočia nastal v športovom horolezectve taký rozmach, že museli dva razy meniť klasifikačnú stupnicu. Nedotknutých alpských stien postupne ubúdalo a z nebezpečných sa stávali takzvané ,,posledné problémy“. Medzi nimi aj niekoľko najvýznamnejších stien: severné steny Matterhornu, Grandes Jorasses, Pizu Badile, Cimy Grande a Cimy Ovest di Lavaredo, južná stena Marmolady a hlavne severná stena Eigeru. Ako prvá sa dočkala severná stena Matterhornu, ktorú možno stručne popísať ako 1200 metrov lámavej skaly a ľadu. Výstupová trasa bola jasná, chcelo to len odvahu, umenie a vytrvalosť. Najvyššie, len do výšky 450 metrov, sa dostali Mooser a Imboden. V júli 1931 však prišli pod Matterhorn na bicykloch mladí Nemci Franz a Toni Schmidovci. Bez oddychu nastúpili do steny a za dva dni boli hore. Odvážna športová akcia mala vo svete veľký ohlas, dokonca im v roku 1932 udelili na olympijských hrách v Los Angeles zlaté medaily.

Eiger a jeho tisícosemstometrová severná stena bola ďalšou lezeckou métou a nezmazateľný podpis má na nej aj slovenský horolezec 20. storočia, Pavol Pochylý. Prvé pokusy na Eigeri neprežil zo šiestich horolezcov ani jeden. Stena je strmá šesťdesiatštyri a viac stupňov, neustále v nej padajú skaly a lavíny, dobré počasie zvyčajne vydrží chvíľu, skala sa hneď obalí bielym pancierom. Napokon ju po mnohých tragédiách zdolalo klasickou cestou rakúsko-nemecké družstvo. Ideálna direttissima – priamo hore však odoláva a vyžiada si ďalšie a ďalšie životy. Paľo mal za sebou vyše tri stovky výstupov v Tatrách, prvý zimný sólo prechod celého hrebeňa Tatier bez podpory. Takže všetky predpoklad y na sólo výstup v nehostinnej severnej stene Eigeru. Úspešným výkonom dodnes stelesňuje trendy svetového horolezectva. Do steny nastúpil 20. marca 1983 a na vrchol sa doplazil 2. apríla. Čo prežíval sám v stene zaznamenával v denníku. Ponúkame dve ukážky:
Štvrtok: ,,Som presvedčený, že v noci doleziem na vrchol. Pri doliezaní stometrového ľadového kuloáru dostávam kŕče. Revem od bolesti, podarí sa mi zavŕtať dve ledva držiace ľadovcové skoby a zlaňujem späť na štand. Zjedol som prášky na utíšenie bolesti, uvaril čaj, jedlo už nemám. Okamžite spím, nezakrytý, plachtu už nemám, zahodil som ju, aby som mal ľahší batoh. Fičí vietor, sneží.“
Piatok: ,,Vyrážam o 6. h, presvedčený, že vrchol je na dosah. Doliezam ľadový kuloár, potom 50 metrov po pilieri, ktorý prechádza do zľadovateného komína. Nado mnou sa týči vrcholová dvestometrová bariéra, začína sa kolmým výšvihom. Po jeho prelezení som na štande, je tu skoba a nit. Narýchlo, tak symbolicky sa zabezpečujem a pokračujem pod previsnutou stienkou. Zrazu letím hlavou dolu. Skoba sa vytrhla, nit ma zachránil. Príčina pádu? Na mačke praskol popruh. Znova leziem na štand a varím si čaj. Pri čajovom posedení sa počasie mení na peklo, súvislý prúd mokrého snehu, víchrica. Zvlášť ma to neprekvapuje a s plecniakom na chrbte sa šplhám komínom hore. Zrazu opäť padám, zachráni ma uzol na lane. Je nemysliteľné liezť ďalej, ,,zahryznutý“ do lana trávim v stene ďalšiu noc.“

Himaláje, Karakoram, Pamír, Hindukúš a ďalšie ázijské horstvá boli Európanom málo známe. Výpravy do nich sa dlho podobali na veľké expedičné, takmer vojenské dobyvateľské výpravy s tonami materiálu. Priekopníkmi výškového horolezectva v nich boli Angličania. V roku 1852 určili najvyšší štít a vedúci topografického prieskumu v Indii ho nazval na počesť predchodcu v úrade Mount Everestom, hoci už zo starých máp a od domácich boli známe jeho pôvodné mená. Tibetsky Čomolungma, po nepálsky Sagarmátha. Anglická expedícia sa pokúsila dostať na vrchol Mount Everestu v roku 1921.Vyšli len do severného sedla vo výške 6990 m. V tom čase navyše nebolo jasné, či môže človek vyššie prežiť a či umelý kyslík pomôže. Roku 1922 sa Britom Finchovi a Bruceovi podarilo dosiahnuť historickú výšku 8200 metrov s použitím nespoľahlivých kyslíkových fliaš. Stále však zostávalo 600 m prevýšenia a skoro dva kilometre lezenia k vrcholu. Ďalší člen expedície George Mallory sa po snehových prehánkach pokúsil o ďalší výstup, avšak lavína, ktorú jeho skupina spustila, usmrtila siedmich Šerpov a expedícia sa skončila. Roku 1924 sa Briti o Everest pokúsili znova a Mallory bol opäť pri tom. Mal v tom čase 38 rokov a patril medzi najlepších anglických skalných a výškových lezcov. Vytvoril útočnú dvojicu s 22-ročným Andrewom Irvineom, ktorý nemal himalájske skúsenosti, bol však zdatný v oprave kontroverzných kyslíkových fliaš. Popoludní 8. júna ich pri útoku na vrchol posledný raz videl geológ Noel Odell ako dva čierne body, ktoré sa pohybovali smerom k druhému skalnému výšvihu pred vrcholovou pyramídou. Onedlho sa obloha zatiahla a Mallory s Irvineom sa navždy stratili. Zdá sa nepravdepodobné, že sa dostali na vrchol, no zostáva to jednou z najväčších horolezeckých záhad. V roku 1999 našla americká expedícia Malloryho telo, ale nenašiel sa očakávaný fotoaparát alebo denník.

Bolo 11:30, 29. mája 1953 a človek dosiahol prvýkrát najvyšší vrchol na Zemi. Novozélanďan Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay zavŕšili snaženie britských expedícií. Pred záverečným výstupom musel Hillary najprv preraziť cestu cez hrebeň s nebezpečnými prevejmi na jednej a strašidelne strmou stenou na strane druhej. Po hodine sústavného lezenia prišli k strmému skalnému výšvihu, vysokému asi 15 metrov. Vedeli o ňom z leteckých fotografií, avšak nebolo im jasné, či sa dá preliezť. Našťastie našiel Hillary špáru, do ktorej sa vklinil a postupne sa vysúkal hore. Tenzing preliezol za Hillarym a pokračovali po vrcholovom hrebeni až do chvíle, keď si všimli, že prešli za posledný roh. Pred nimi ležala už len snehová kupola a nedozerná planina Tibetu. ,,Zopár úderov čakanom do firnu a boli sme na vrchole,“ povedal neskôr Hillary. Chcel si s Tenzingom podať ruky, no šťastný Šerpa sa mu vrhol do náručia a potľapkával ho po chrbte.

Reinhold Messner, ideál horolezca 70. rokov, posunul ďalšiu hranicu zdolávania osemtisícoviek. Preslávil sa sériou rýchlych ťažkých alpských výstupov s minimálnym použitím skôb. S Petrom Habelerom vyliezli v roku 1975 bez použitia umelého kyslíka na 11. najvyšší vrchol na zemi, Gasherbrum 8080 m. Roku 1978 konečne zaostrili zrak na Everest, ktorý chceli zdolať tiež bez kyslíka. Stali sa terčom kritiky lezeckej a lekárskej komunity. Nazvali ich šialencami, ktorí sa chcú dobrovoľne vystaviť nebezpečenstvu smrti alebo vážnemu poškodeniu mozgu. Popoludní 8. mája 1978 dosiahli to, čo sa predtým zdalo nemožné - prvý výstup na Everest bez podporného kyslíka. ,,Nie som nič viac ako jedny tenké dychčiace pľúca, vznášajúce sa nad oparom a vrcholmi,“ opisoval Messner pocity na vrchole. Neskôr stál ako prvý človek na všetkých štrnástich osemtisícovkách, ale ešte predtým prekonal ďalšiu métu himalájskeho horolezectva. Jeho sólo výstupom na Everest v roku 1980 sa začalo zdolávanie osemtisícoviek alpským štýlom, bez zdĺhavého expedičného budovania výškových táborov.

Slováci Zoltán Demján a Jozef Psotka so Šerpom Ang Ritom stáli na Evereste 15. októbra 1984. Dodatočne sa ukázalo, že vyliezli južným pilierom originálnu hodnotnú cestu a bez podporného kyslíka. ,,Bola to tak trocha z núdze cnosť, lebo sme jednoducho kyslíkové fľaše nemali a takto sa podaril dosť slušný výstup a mali sme to šťastie, že patríme do prvej dvadsiatky ľudí na svete, ktorým sa podarilo stáť na Evereste „by fair means“. Takže asi pri všetkej skromnosti môžem skonštatovať, že to bol dosť dobrý výkon,“ povedal s odstupom rokov o výstupe Zolo Demján. Žiaľ pri zostupe Jozef Psotka zahynul. Aj ďalšími výkonmi sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia dostali Slováci vo výškovom horolezectve do svetovej špičky. Začalo sa to prvou osemtisícovkou Nanga Parbat (1971), Makalu (1976), pokračovalo v úspešnom roku 1984 Everestom a prvovýstupmi južnou stenou na Lhoce Šar a západnou stenou na Dhaulágirí. Jedinečný výstup uskutočnili D. Becík a J. Stejskal na Čho Oju (1985), Peter Božík s Poliakmi na K2 (1986). V roku 1988 sa podarilo zdolať päť osemtisícoviek. Fantastický bol prvovýstup Zola Demjána s Kazachmi alpským štýlom na Dhaulágirí. Komisia UIAA ho vyhlásila za najhodnotnejší v roku 1988. V tom istom roku štvorica J. Just, J. Jaško, D. Becík a P. Božík zaútočila na Mount Everest Boningtonovou cestou v JZ stene alpským štýlom. Všetci štyria, špička nášho horolezectva, pri zostupe v silnej víchrici zahynuli. Zo skupiny podľa rádiového potvrdenia Jozef Just vystúpil na vrchol Everestu. Slovenské horolezectvo sa z týchto strát dlho spamätávalo, ale v novom tisícročí sa znova doťahuje na svetovú úroveň. Naši lezci to dokazujú veľkými výkonmi v horách na všetkých kontinentoch. A čo vlastne ľudí s dobrodružnou povahou ťahá na vrchol? ,,Pretože je tam,“ odpovedal na túto otázku George Mallory, keď sa chystal zdolať Everest.

Juraj Pucher
Foto: archív členov SHS JAMES
(Zdroje: SHS JAMES, Ivan Dieška Horolezectvo zblízka)




KOMENTÁR K ČLÁNKU

HĹADANIE SILY DUCHA [16. 6. 2016 23:08:53] - reagovať

NAJNOVŠIA

  • HĹADANIE SILY DUCHA [duco - 2. 7. 2016 1:46:42] - reagovať
    teda cele to precítat chce to silu a výdrz ducha
VŠETKY

  • HĹADANIE SILY DUCHA [duco - 2. 7. 2016 1:46:42] - reagovať
    teda cele to precítat chce to silu a výdrz ducha



132230