GLK    NOVINKY    AKCIE    ČLENOVIA    DISKUSIA    GALÉRIA    TAKÍ SME BOLI    GELO  
  index » členovia   Vlado Linek © 2019 glk@glk.sk 19.09.2019  
ČLENOVIA
BECKO (1963)

V júli 2014 jeden z úspešných slovenských horolezcov Peter Ondrejovič oslávil päťdesiatku.  V 80. a začiatkom 90. rokov patril k československej horolezeckej špičke v stredných horách. Svedčí o tom aj 5 udelených výstupov roka v období 1985 – 1993. Potom prišiel nešťastný 35- metrový pád na Hrádku, po ktorom musel s extrémnym horolezectvom skončiť. Všetku svoju energiu zameral na cestovanie. Založil cestovnú agentúru Anakonda Tour, s ktorou sprevádza svojich klientov hlavne po Južnej Amerike a Afrike. Na lezenie však nezanevrel, polieza ľahšie cesty, robí aj prvovýstupy a preisťuje športové cesty v Tatrách.

Fenomén BECKO. Nie, nie je to celkom to isté, ako keby som napísal, že čerstvý päťdesiatnik Peter Becko Ondrejovič je fenomén. Pojem BECKO je oveľa širší, je to pojem v slovenskom horolezectve, je to pojem človeka s osobitným  prístupom k životu, jedného z najskúsenejších a najsvojráznejších slovenských cestovateľov, je to pojem medzi dobrodruhmi a j medzi priateľmi. Celá naša lezecká komunita ho má rada, každý mu praje a nikto nezávidí a každý z nás sa s ním rád zúčastní akejkoľvek akcie. Nie, za ženu by som ho nechcel, ale naviazať sa s Beckom na jedno lano, odísť s ním na koniec sveta, to bez váhania.
S Beckom bolo vždy veselo, a to som ho nezažil na jeho povestných autobusových lezeckých zájazdoch. Ale zažil som ho pod beckovským bralom, na pretekoch, na skalkách, v chatke v Bielovodskej doline, v zimných Tatrách a na horúcej Marmolade. Všade sme sa do sýtosti nasmiali, lebo s Beckom zažijete mnohonásobne viac srandy, ako s inými ľuďmi za celý život. Po mysli mi lietajú mnohé úsmevné zážitky. Spoločný studený bivak v Rybe, kde sme sa od seba vôbec neodťahovali, len Becko konštatoval, že s Ornelou Mutti by to bolo trošku príjemnejšie. Alebo keď sa na štande vo Frame naťahoval za letiacim sáčkom kdesi z Ryby – „Jééj, Angláncom padla desáta!“ Nedočiahol. Našťastie! Sáčok sa rozplesol na platni a vyleteli z neho anglánske exkrementy. A potom sme sa po zostupe ako vždy zastavili u Attilia v Malga Ciapele, vždy bolo čo pojesť i popiť. Dehydrovanému Beckovi nebolo treba veľmi veľa, začal plynule hovoriť po taliansky, stačili talianske koncovky k slovenským slovám, všetci sme sa váľali od smiechu. Zrazu Becko vyskočil a šprintom bežal na lúku za kopu sena. Ozvali sa známe zvuky a keď sa vrátil, bolo po taliančine. Becko má všade kamarátov. Na predrevolučnom výjazde s našim wartburgom sme skončili v Rakúsku kdesi pri Wellsi. „Nevadí, v zbernom tábore sú kamaráti.“ Pískajúci motor bol do večera v poriadku. Minulý rok ma podobná situácia presne na tom istom mieste stála 1500 eur, bol som bez Becka...
Proste Becko je len jeden, ale nie ako tá fľaša v ladničke. Dnes už BECKO neformálne je a raz bude istotne celkom oficiálne aj jednotka živelnosti, úprimnosti, radosti zo života, sviežosti, dobrosrdečnosti a životnej energie, a trošku aj ľahkovážnosti, nezodpovednosti a bohémstva.
Becko je úžasný roprávač. A rovnako ľahúčko odpovedá v tomto rozhovore, máte sa na čo tešiť pri čítaní. Ja som si skutočne zgustol. Vďaka, Becko, nielen za tento rozhovor.

Igor Koller

Peter,  ako si sa vlastne dostal k lezeniu, o tomto tvojom období sa toho málo vie?
Až trestuhodne dlho som k lezeniu, ktoré bolo nad nosom, teda na Beckove, mal prehnaný rešpekt. Nepáčilo sa mi pomalé technické lezenie, čo sa tam občas dalo vidieť. Pamätám sa ale ako som si raz na medzinárodných skalolezeckých pretekoch asi tak na jeseň 1979 fotil tých ,,polobohov“, ktorí bežali hore skalou za 2 – 3 minútky. Rusi, Poliaci, Bulhari a naši. Vtedy som zaregistroval mená Andrej Belica, neskôr aj Igor Koller, Stano Glejdura, Jožo Liďák, Zlatica Podhorská... Liezli v kopačkách a Stano na ruský spôsob v galoškách. Potom ma spolužiak z gymnázia v sedemnástich raz zobral na Starú cestu a v polovici skaly za súmraku ma poslal rovno na prvom konci. Okamžite mi to zmenilo myslenie a sebavedomie, lebo som zistil, že pre lezenie som sa asi narodil. Ponevieral som sa cez víkendy pod skalou v nádeji, že niekto príde a nechá ma ťahať cesty. V tom čase chodili na Beckov najmä lezci z Piešťan, v lete, v zime, furt sa liezlo. Dokonca v ťažkých vibramách. Nastala zdravá rivalita. Ťahali sme sa s Vladom Plulíkom, kto dá viac. V roku 1983 zrazu prišli články o voľnom lezení, Kollerov o čistote lezenia v praxi. To nás veľmi ovplyvnilo. Odstavec za odstavcom som to citoval ako otčenáš. ,,Čistejšie bez lezečiek ako v lezečkách, čistejšie bez lana ako s lanom..., nahý muž na Evereste by bol ideál. Keď sme mali popreliezané voľne skoro všetky hákovačky, začalo preliezanie na boso, potom bez sedáku uviazaný na dračáka. Často som nemal s kým, tak som známe cesty sóloval. Kedže Beckov má výšku 50 metrov, tak som celkom nabral na morále. To bolo dobré pre budúcnosť v stenách.

Venoval si sa za mladi aj iným športom?
Samozrejme že som sa hľadal, lebo dedinský chalan, čo má nadbytok energie, musel mať vybitie. V detských časoch mi hneď v prvom futbalovom zápase za žiakov zlomili nohu a bol rozhodnuté. Hodnotím to, ako riadenie mojich anjelov strážnych, aby som sa nezahadzoval s niečím, na čo som nemal. V atletike som mal na viac, no nebavilo ma behať okolo štadióna bez fantázie, furt dokola. Zrazu v sedemnástich mi ukázalo lezenie tú neuveriteľnú rôznorodosť pohybu, možnosť ukázať odvahu, rozhodnosť, samostatnosť, pohyb v prírode, cestovanie  a v neposlednom rade filozofiu.

Mal si v začiatkoch nejaký lezecký vzor?
Bez vzorov to nejde. Zažil som v Trenčíne besedu s Pochylým po prelezení sóla na Eigeri – ten bol osobnosťou číslo 1. Čítal som o hrdinoch tatranských a aj alpských stien. Zrazu som vídaval každoročne živých a obyčajných hrdinov na Beckove. Koncom marca totiž začínala sezóna skalolezeckých pretekov na Beckove.

Skalolezecké preteky na Beckove mali svoju jedinečnú atmosféru, pamätám si ako sme všetci, keď sme chceli ísť dole do vinárne, museli vo fixe exnúť pollitrové pivo. Ako by si toto obdobie charakterizoval?
Mohlo byť hocijaké počasie, pod skalou to istila reštaurácia, ubytovanie v chatkách, 2 noci žúru vo vinárni a to malo takú popularitu, že čo vládalo, aj liezlo. V kategórii mužov si spomínam na účasť až 88 pretekárov. No a večer sa premietali aj diáky a takto som spoznával veci a dianie v tej pre mňa najsprávnejšej ľudskej bande. Naši lezci v 80. rokoch boli v stredných a vysokých horách svetová extraliga. Pre chalana z provincie ako ja to bol prvý kontakt s osobnosťami ako Jarýk Stejskal, Ero Velič... Džonky Porvazník vymyslel napríklad súťaž v pití piva visiac v zhybe na jednej ruke. Vo vinárni sa tancovalo div nie po plafóne. Zverina. Pre mňa bol vzor každý, kto mal výstup roka alebo liezol niečo veľké. No a tu som ich mal vedľa seba ešte aj parádne odviazaných.

Pamätám si na tvoju brožúrku Opera Vertical o Verdone a Patrikovi Edlingerovi, každý z nás si ju prelistoval v tých časoch aspoň stokrát, máš ju ešte?
To bolo čosi. Vynikajúce fotky z mekky športového lezenia vo Francúzku. Priniesol som si ju v roku 1984 z ilegálneho (cez hory) výjazdu do Talianska a fakt na Slovensku išla z ruky do ruky. Snom každého mladého či starého lezca bolo aspoň raz v živote byť a liezť tam. O pár rokov sa to stalo úplne bežnou vecou. Keď som to neskôr rozprával samotnému Patrikovi Edlingerovi, tak bol z toho unesený. Knižka časom zmizla, niekto ju zabudol vrátiť, ale svoju úlohu určite splnila.

Ako ťa ovplyvnilo športové lezenie a rotpuntkt?
Voľné lezenie  bola tá najdôležitejšia vec v lezení, ktorá kedy prišla. Myslím si, že mňa by bez tejto revolúcie lezenie s hákovaním dlho nebavilo. Začal som totiž ešte v čase slučiek a rebríčkov v roku 1981. V roku 1984 vyšla Revue Jamesáka v réžii novej vlny – Formánek, Sekaj a Koller. Do Beckova chodili Pepo Hrušovský, Svetko Poláček a Roland Ďurka, boli talentovaní, ale aj nabušení. Pamätám sa na prekonávanie magického 7. stupňa. Potom prišli osmičky aj deviatky. Stále som si myslel, že na tie najťažšie cesty mať ani nebudem, ale keď som sa do nejakej cesty zahryzol, tak skôr či neskôr pustila. Dobrá cesta však musela byť aj morálová. Tam bola moja parketa, lebo som silou až tak neoplýval. Keďže som na Beckove veľa sóloval, ľahšie som sa odvážil na dlhšie odlezy. Spolulezci na pieskoch mi dávali prednosť, čo sa mi páčilo. Rotpunkt začal na domácich skalkách. Potom výjazdy na piesky a čoskoro sme začali s voľnými prelezmi v Tatrách.

Tvoj dom bol centrum slovenských lezeckých aktivít. Navštívili ho aj lezecké hviezdy ako Ben Moon, nevadilo ti, že si mal v dome stále niekoho nasáčkovaného?
Asi tam niekto hore to tak naprogramoval, aby to takto bolo. Mal som vtedy mnoho návštevníkov. Bolo kde prespať, mal som užasnú pohostinnú mamu a sami lezci v dome  robili vynikajúcu atmosféru.

Potom prišli radostné časy, keď sme chodili za rotpunktom do Tatier, Západná Lomnica Kežmarák, či Jastrabka boli naším ihriskom. Skús nám to priblížiť z tvojho pohľadu.
Logicky po preliezaní hákovačiek na skalkách prišlo na Tatry. Bez lezenia v Tatrách sa okrem iného nedalo dostať na vytúžený zájazd von z gubernie. Takže aj to bol motor. Tatranské hákovačky boli plné množstva starých skôb neznámej istoty. Keď sa však človek príliš nezamýšľal nad ich kvalitou a veril, že niečo z reťaze vydrží, tak sme rovno začali liezť moderne – bez kladiva. Len tam, kde bolo treba viac skákať do istenia, sa osadili prvé nity. Vŕtať ručne takú dieru, to bola drina a niekedy aj horor. Po návšteve chamonixských platní som však zatúžil vyliezť niečo také aj v Tatrách. Objavil som podobné platne na Západnej Lomnici.

Na koho rád spomínaš zo starej gardy?
Uznával som súľovské zvery na čele s Pialom a Tufim a zistil som, že toto sú morálisti veľkého formátu. No a osobnosť osobností boli pre mňa Hudeček, Pochylý a Güllich. Títo to všetci neskôr dokázali v stenách ako bola mne blízka Marmolada. Ohromnú charizmu mal Alan, ktorý vie lezenie opísať v úžasných inotajoch a Igor Koller ako kouč motor a organizátor a v neposlednom rade aj vynikajúci lezec.

Stále si taký hyperaktívny, nemôžem zabudnúť na tvoj štýl šoférovania, počas ktorého si jedol a vybavoval milión iných vecí.
It’s my life. Avšak v mestskej premávke to nerobím.

Čo najťažšie si na skalách vyliezol?
Nemám sa až tak čím chváliť, lebo mi na skalkách a pieskoch až tak nezáležalo dlho niečo dobíjať. Radšej som liezol stále nové cesty. Doma som vtedy pripravil Tomášovi Pilkovi zopár ťažkých práskov, o ktorých som si myslel, že na ne nemám. Niečo sa mi ale podarilo, napríklad Vagabundo 9 a Cirkus Maximus 9+/10-.

Päť rokov si bol členom slovenského tímu, na svojom konte máš zopár ťažkých prvovýstupov a prelezov, ktoré si ceníš najviacej v Tatrách?
Po návrate z Álp roku 1988, kedy sme s Alanom liezli v Chamonixských platniach, som bol tak pod vplyvom Michela Piolu, že som chcel zrealizovať niečo podobné odspodu v tatranskej žule. Vytipoval som si ,,Arnoldovu platňu“ na Západnej Lomnici. Nahovoril som Jana Čecha na prvovýstup odspodu. Boli to úsmevné horory – avšak len pre ističa. Neľakali nás ani tak dlhé odlezy, ako tie osádzačky nitu z háčika na nejakej škrabke. Ani pohniezdiť, ani prdnúť. Nitovák sa tupil a nesmel sa zlomiť. V okamihu pádu bolo treba myslieť v prvom rade na nitovák – nezlomiť, nepustiť do doliny. Asi trikrát som cestoval domov z Tatier nabrúsiť ho. Kvôli tomu sa nevŕtalo hlbšie ako 3 a pol centimetra. Odlezy, pravdaže s možnosťou dlhšieho pádu. Keď to bolo pripravené, čakali sme na októbrové inverzie. Medzičasom však Jano narukoval na vojnu. Povolal som teda Vonda, aby cesta nezostala neprelezená, lebo ešte v tú istú zimu som sa ja chystal opustiť socialistickú vlasť. To sa vďaka príchodu revolúcie už o mesiac zmenilo a začalo voľné cestovanie. Viac som už tak vydrene odistenú cestu nerobil. Tie nasledujúce tatranské boli odistené zhora a neskôr aj vŕtačkou. Z voľných tatranských prelezov má pre mňa obrovskú cenu Pochylého platňa na Jastrabiu vežu, ktorú som dal takmer OS. Pred 2 rokmi som ju s Adamom Jankurom preistil a trochu vylepšil líniu 21 lepenými borhákmi, aby tento klenot večne zostal na nebi tatranského lezenia. Táto exponovaná cesta bola revolučná na tú dobu, kedy vznikla (júl 1963). Vtedy som sa práve narodil, tak som cítil akúsi spriaznenosť osudov. Dobre som pritom ale očumoval platne a previsy vpravo. S Pachom sme neskôr vyprojektovali Amazóniu Vertical, ktorá mala byť vstupenkou do Venezuely na našu pripravovanú prvú expedíciu. V auguste 1993 som s ním urobil tour de Alpes – výjazd po super stenách v letných Alpách a najlepšie rozlezený som to vtedy aj voľne vyliezol a ohodnotil 9 UIAA. Krátko nato prišiel môj 11. september, pád na Vtáčniku a vážne lezenie bolo minulosťou. Teší ma, že cesta má dnes svoju vážnosť. Nedávno sme ju s Maťom Heugerom preistili. Dostala 30 lepených borhákov na 4 dĺžky.  V JV stene Jastrabky sú teraz 4 famózne voľne lezené cesty vedľa seba a za rohom z Malej Zmrzlej ešte ďalšie nádhery, kde som sa tiež podpísal. Nečudujte sa, pretože práve Jastrabka má výbornú skalu a pomerne ľahkú dostupnosť. Už sa teším, že raz na terase pred chatou budem ďalekohľadom pozorovať lezcov, tak ako som to čítaval o Eigeri.

Porozprávaj nám niečo o tvojom asi najvážnejšom výstupe v Alpách o Frame...
V 1989 roku, kedy sme anabázu Framu otvárali, sme skončili ešte pod Rybou. Igor vtedy razil názor nity použiť len na štandoch a nie na postup. Padal som tam dosť dlhé tigre do skôb a vklínencov, ale v tom čase som mal pocit nesmrteľnosti a ani som neprotestoval, že jediný nit, čo som dostal do pytlíku s maglajzom, bol iba pre prípad beznádeje – na návrat. Rok nato Igor skúsil iného spolulezca – Vonda. Lenže Vondo „nemal chuť hlušiť sa“ a niektoré nervy drásajúce fleky v mierne položenom teréne doistil nitmi. Dostali sa len pod miesta, kde som v úvodnom roku skončil, a tak provokácia s krásnym menom Fram bola stále otvorená.
V roku 1991 som sa vrátil na Marmoladu znova. Aby bolo veselo, nahovoril som spústu kamarátov, z ktorých dvaja prevzali po mne nasledujúce roky štafetu spolulezenia s Igorom Kollerom. Boli to Miro Piala a Dino Kuráň.
Po príjemnom dolezení starých dĺžok sme sa dostali pod miesta, kde som v prvom roku skončil. Spomínam si, ako si Igor dokonale pamätal nielen svoje dĺžky, ale aj moje. Navigoval ma zdola, aby som šetril energiu. Všetko mal v hlave. Potešil ma nový nit, ktorý bol pár metrov pod mojou poslednou skobou a vrhol som sa na dlhý odlez v kolmom teréne. Rozhecovali ma tri parádne držky a povzbudzovalo komando pozorovateľov vo Via Italia. Liezli tam Andrej Chrastina a Miro Piala + Peter Frolo svoju prvú marmoladskú skúsenosť. Myslím, že pre Andreja to vtedy aj stačilo v takýchto stenách, ale s Mirom sme dali o pár dní Rybu. Ďalším pokusom som prerazil do spásnych terénov s chytmi, ale stále bez zaistenia. Dĺžka končila u hodín širokých ako moja mama v páse a to bol aj sakramensky dobrý štand pre Igorovu ťažkú technickú dĺžku, ktorá nebola až tak morálová.
Mal som vtedy pocit, že Igor si vždy tie istenia nejako vyčaruje, ale dlho mu to trvá. Moje dĺžky mali pomerne málo istení a ani som sa príliš nezdržoval a radšej upaloval vpred. Posledná dĺžka pod Rybou bola zhmotnená nádhera s verdonskou skalou. Preliezol som ju nadoraz lán, 8+ s nejakými štyrmi isteniami, ale vedel som, že v ten podvečer už povegetíme v pohodlí Rybieho chvosta. Ráno mi štandový nit dobre poslúžil pri vykláňaní sa a pozorovaní prvolezca. Igorovi trvalo dolezenie tejto dĺžky snáď 4 hodiny a ten čas nám neskôr chýbal. Mne začali problémy krátko po traverze vľavo a skončil som v nejakých dierkach, ktorých tam bolo dosť málo. Skúšal som aj po háčikoch a odliezal. Podstatné bolo, že tu boli dva nity a tak som sa nemusel obávať padať, no nepomohlo mi to. Za sedlom Ombreta sa ohlasovala búrka a tak sme zatrúbili na ústup. Pre mňa sa tento ústup ukázal definitívnym.
Rok nato som sa na Marmoladu ešte posledný krát vrátil, na skok a jednu cestu - Moderné časy s tebou Kazo. Ďalší rok 11. 9. 1993 v deň osudového pádu Mirka Šmída v Yosemitoch som ja mal na skalách 35 metrový pád až na zem, našťastie lano zabralo tesne nad. Rozbil som si členok s následkami. S vážnym lezením bol koniec. Fandil som Igorovi a Mirovi Pialovi v ich atakoch steny. Vo Frame napotvoru boli prenasledovaní nepriazňou počasia a tiež dávali prednosť iným projektom.
Je fajn, že štafetu po nich prevzali mladší, silnejší a udatnejší mladíci z Česka a cestu v roku 2006 dokončili. Naplnila sa filozofia polárnika Nansena, keď ponúkol svoju loď menom Fram tým, čo prišli po ňom.

Akých si mal spolulezcov, s kým sa ti dobre liezlo?
Vždy som striedal spolulezcov, nechcel som sa viazať ak niekto práve nemohol liezť. Vyhovovali mi takí parťáci, ktorí ma púšťali dopredu, lebo skalpy sa rátajú najme na prvom konci. 80. roky boli érou kedy sa začalo s čistotou lezenia. Kollerom propagovaným princípom som absolútne podľahol. Bola to aj éra morálových ciest. Trendy sa šírili z pieskov a zo Súľova. Na skalkách bolo odo mňa mnoho lepších skalkárov, a tak som si našiel priestor v skalných horských terénoch. V letných Tatrách a Dolomitoch som vedel, že chýbajúcu vytrvalostnú silu musím nahradiť ,,priamym ťahom na bránku“.

Veľa tvojich spolulezcov je už mŕtvych, ako si to prežíval? Veľa výstupov si venoval priamo im alebo iným tragicky zomrelým horolezcom...
Tragédie v tomto nádhernom športe sú to najhoršie. Našťastie som nebol nikdy účastník. To sa asi ešte horšie znáša. Tulák po hviezdach cez Kežmarské platne je venovaný Petrovi Vidanovi, Amazónia vertikal Enovi Holáskovi, Chlapcom z Everestu 88 a Pavúci lezú do neba, to je jasné komu. Janovi Čechovi, Dinovi Kuráňovi a iným tiež venovali cestu iní kamaráti.

Mal si rád zimné lezenie?       
Veru že mal. Zima v horskej odľahlej stene je úplne iný level. Zimné lezenie sa v rovnakom čase ako nástup RP dopracovalo k revolučným zmenám v technike. Rýchloupínacím mačkám, plastovým botám, ľadovcovým frézam a zbraniam. Prerábali sme remienkové mačky a prihýbali čakany. Potom sa fušovali terodactily a neskôr inverzné hroty sa obkreslovali a vyrábali po fabrikách. S Pienčákom sme sa najprv zmohli na jeden pár terákov. Na jednom lane sa v ľade istilo a druhým sme si posielali náš spoločný majetok. Kto sa chcel dostať na zájazd, ten musel mať nalezenú aj kvalitnú zimu. Zimné Tatry praskali vo švíkoch. Pamätám si, že raz z Popradského plesa do Váhy a pod Galérku nastúpilo 13 dvojíc. Boli aj takí, čo pod Galérkou ráno vyliezli zo stanu a nemali už nič voľné, všetko bolo obsadené. V tej Galérke sme boli ako na cvičnej skale, lebo stena je do oblúka a z pilierov sa dá vidieť na všetky strany.  Nezabudnuteľné bývali ale sústredká  v Bielovodskej chatke pod Mlynárikom. To malo atmosféru. Plná kuchynka lezcov, prasklo drevo v peci, čaj, slivovička a príbehy o lezení. Vyliezli sa úžasné veci v najkrajšej doline. S Dinom Kuráňom sme dali kombináciu Danielovej cesty a Diretky na Kačacieho Mnícha. Dino už vtedy liezol ako malý boh.  Spomínam na svoje free sólo prelezenie Bocekovho ľadu na Malom Kežmaráku v roku 1990.

Máš veľa zážitkov, porozprávaj  nejakú nezabudnuteľnú story.
Bolo tesne po Vianociach 1984. Vlado Plulík prišiel z vojny a obaja sme boli pekne nažhavení na zimu. Vyrazili sme na Zelené pleso. Chata na prasknutie, spalo sa v kumbáloch, na chodbách, úplne všade. Na Štefana nabehlo veľa dvojíc do Malého Kežmaráku. Išli sme preto do jasnej línie Weberovky, nič prehladnejšie, ani sme nákres nepotrebovali - veď majstri sveta. Boli úplne zlé podmienky, všetko ,,osraté“ sypkým nedržiacim snehom. Bolo treba všetko hladať, vyzametať rukavicami a hladať každý chyt. My sme vyrazili za svitania, ale ešte na poludnie vyrazili nejaký zúfalci po nás. Cupitali si po nami očistenom komíne. V závere komína vyšla na mňa posledná ťažšia dĺžka. Dosť previslá, slučky plápolali do prázdna. Aby som nevyzeral zbabelo, tak som nezaváhal a nabehol. Keď obtiaže začali hodne hustnúť, tak sa mi v hlave vyjasnievalo, že som sa práskol a slučky sú tam po zlanení rovnakých idiotov, čo si nepozreli nákres. Začal som sa spúšťať do šera súmraku. Vlado mi ale kričí, že aby som si našiel niečo hore, že k nim sa už nezmestím. Medzičasom doliezli k nemu tí dvaja ,,zúfalci“. Vytiahli termosku, karimatku a ponúkli ju aj Vladovi. Takú výbavu sme vtedy ani nevlastnili. Zostalo mi len vysekať snežný schodík, zmrznuté lano pod zadok. Nečakaná mrazivá noc bola nekonečná. Bola taká akustika, že sme si kričali aj so Stachom a Myslivcom bivakujúcim poniže v Hrane Weberovky. Pamätám si, že sme typovali koľko je hodín. Ja som typoval 6 ráno, a keď sa ktosi pozrel na hodinky na krku, bola len jedna po polnoci. Ráno som ztuhnutý nabehol vľavo do správnej línie, ktorá vedie do žlabu. Na Nemeckom rebríku som sa zastavil a vyfotil sa s tými Čechmi. Prišiel rok 1998. Vlado sa vrátil z úspešného Everestu, kde sa neďaleko vrcholu míňal s dvoma Čechmi. Ten ksicht Radka Jaroša mi bol akýsi povedomý. Vykutral som teda staré diáky a bolo to tu. Vlado a Radek sa po 13 rokoch stretli na vrchole Everestu. Pravdepodobnosť jedna ku sedem miliardám a samozrejme ani jeden netušil, že sa už kdesi stretli.

Padol socík a nastala doba organizovania povestných autobusových výjazdov. V Bulharsku si sa aj pobil s celou krčmou. Kde všade ste takto boli?
Zlatá éra lezeckých autobusových zájazdov. Boli v 80. aj začiatkom 90. rokov. Bulharsko,  Paklenica, Grécko, Španielsko, Finále - mnohé som zorganizoval. Hoci sa krútili okolo lezenia, prinášali možnosť urobiť si aj poznávací výlet s kamarátmi, bajky, lásky, pamiatky. Za jazdy sa čapovalo pivo, rozprávali srandy, táborilo niekde, aby to skoro nič nestálo a hlavne liezlo. V Bulharsku sme sa pod kaňonom vo Vraci na diskotéke v malej skupine tak odviazane zabávali, až sme nasrali pripitých domorodcov. Tí si nás počkali vonku. Dá sa konštatovať, že to bola presilovka ako pri Termopilách a ja som so cťou vyjednával, aby ostatní naši mohli nebadane zmiznúť. Keď som zrazu zostal sám, začala ,,cigánska férovka“, teda všetci na jedného. Schytal som pár po papuli a kopance kade zasiahli. Bol som rád, že som sa akosi v tme odkotúľal a vládal zobrať nohy na plecia. Potom ešte chceli demolovať náš autobus, ale ten zmobilizovaná domobrana ubránila. Na druhý deň bol už predtým dohodnutý zápas vo futbale. Naši išli hrať s tým, že sa možno budú aj biť. Ale  hralo sa fér a  viac problémy neboli. Okrem iného tam bol aj akýsi filmár, ktorý mal natočiť socialistický príspevok o družobnom výlete našich horolezcov a výmene skúseností. A veru aj natočil. Vo filmovom týždenníku v kinách potom išlo, ako sme družne rozvýjali lezenie a priateľstvo. Pomocníkom toho filmára bol akýsi mladý Barabáš. Na celom Slovensku sa to týždeň premietalo aj s mojim rozplešteným nosom a monoklom pod okom. Na inom zájazde v Calanques pri Marseille náš autobus vošiel cez neskutočne ostré serpentíny až dole k útesom pri mori. Hneď sa to oslavovalo, gitara, a narazil sa sud.  Žandárom sa náš  autobus a na takom mieste zdal divný a išli nás akože vyhodiť. Než sa nazdali, už im ktosi z našich ponúkol načapované pivá. Nikto im nechcel rozumieť, a tak pochopili, že s nami nájdu reč aspoň takto. Dali si a nechali nás. Kilometre ciest na týchto zájazdoch vôbec nebola nuda, do mikrofónu sa rozprávali vtipy a príbehy.Naplniť autobus na taký zájazd vtedy vôbec nebol problém. Každý sa hlásil na ten najbližší zájazd a ani nemusel vedieť kam to bude. Spomeniem zopár účastníkov, ktorí sa dnes už túlajú po hviezdách – Eno Holásek, Disno Kordhordó, Peťo Vidan, Jano Čech, Miro Kuchár. Jano bol špecialista, lebo mal režijku na železnicu a štandardne išiel po vlastnej osi. Potom nás aj vždy  niekde na juhu Európy zázrakom našiel. Mobily ani internet veru vtedy neboli. Jano bol dieťa šťasteny.

Rád fotografuješ, dobre, veľa a fanaticky, vždy keď ťa prídem pozrieť, máš pripravených stovky fotiek v albumoch, stále ťa to drží?
Fotenie je okno do spomienok. Keďže mám to šťastie žiť intenzívny život, nechcem, aby sa pekné veci zabudli. Mnohých kamarátov som viac už nestretol, mnohé situácie a zážitky si človek pripomenie z fotiek. Teším sa z toho, ak po rokoch na niekoho vytiahnem snímku, o ktorej ani netušil. Albumy strieda digitalizácia a teraz zase nazad fotoknihy.

Potom prišiel nešťastný pád v roku 1993 na Hrádku, Duco mi spomínal, že prvé tvoje slová boli, zober foťák a vyfoť ma, ako si na to teraz spomínaš?
Dokumentarista dokumentuje nielen radovánky ale aj mementá.  Nikde nie je písané, že to treba vešať v dnešných časoch na Facebook. Ale to pekné spomienkové najmä pre ostatných súčasníkov som tam už ako horolezecké vykopávky zavesil.

Pád v roku 1993 mal pre teba trvalé následky a musel si prestať s top lezením, ako si to bral, myslíš, že to bol osud?
Bezpochyby osud, tomu verím, že tak to aj malo byť. Bolo treba hamovať, lebo som hral tak trochu ruskú ruletu. Aspoň som začal cestovať a rekreačne lietať a robiť vodu. To sa pri lezení súčasne robiť nedalo.

Okrem toho, že si takmer profesionálne liezol, bol si aj vášnivý cestovateľ a dobrodruh, kde všade si liezol?
Keď som ešte naplno liezol tých  „len“ 12 rokov, tak na môj vek toho až tak veľa nebolo. V tom čase boli vďaka Igorovi Kollerovi v trende piesky, tak sa chodilo do Ádru a do Dederónska. So šťastím som sa dostal ako náhradník v roku 1985 na ozajstný výberový zájazd do Álp. Vybral som si Marmoladu. Tá sa stala na pár rokov aj mojou osudovou. Tu sme zanechali hodnotné veci. Voľné prelezy, opakovania a prvovýstupy. Neskôr, keď som tam šiel tretíkrát (1989), nahovoril som zopár skalkárov ako Mira Pialu, Dina Kuráňa, Andreja Chrastinu a Jana Čecha. Jano verný svojej povesti prúserára si hodil desať metrového tigra bez prilby vo Via Italia, rozbil hlavu a členok, ale sebavedomie nie a mohol ísť domov. Hlavu sme mu poštopkali konopnou niťou 5-timi štichmi. Keďže auto ani peniaze na cestu nemal a do nášho odchodu bolo ešte ďaleko, musel ísť domov stopom. Našťastie mal frajerku - študentku medicíny a tá ho mohla podopierať.
Prišli naj skalné steny v Chamonix ako napríklad úžasné Petit Dru s Pachom, Cima Ovest s Nemkym a chamonixské platne s Alanom. To ma inšpirovalo mať niečo také doma a začal som robiť cesty v Tatrách. V roku 1992 som prvýkrát nazrel do Južnej Ameriky. Boli tam aj zasnežené vrcholy Bolívie, Peru a Ekvádoru, ale zaľúbil som sa až do stolových hôr Venezuely.  Práve keď som organizoval 1. slovenskú expedíciu do Venezuely, som si na Vtáčniku zlámal členok. Tesne predtým som v rámci prípravy v Tatrách na Jastrabej veži stihol voľne vyliezť svoju najťažšiu tatranskú cestu Amazónia Vertica (za 9 UIAA). Dostala názov podľa pripravovanej expedície do Venzuely.Následky  úrazu sa ukázali horšie, pretože členok ostal  po odignorovaní lekárov krivo zrastený a následne mi odišiel aj nerv fibuláris - čiže necitlivosť na vonkajšej strane nohy.  Avšak  myšlienka na pieskovcové steny v pralese boli pre mňa silnejšou motiváciou. Aj so šmatlavou nohou sa dalo liezť aspoň na dolnom konci lana a v skvelej trojici s Vondom a Imro Blaškom. Rok po úraze sme urobili  priekopnícku výpravu na Roraime, ktorá má najjednoduchší prístup a dobrú skalu. Zdržal som sa vtedy v Južnej Amerike 5 mesiacov jednak kvôli cestovaniu, ale aj lietaniu. Rok po úraze som potom veľa cestoval a pretĺkal sa pol roka v Austrálii. Mal som šťastie a v Sydney som narazil na Čecha Karla Jarchovského. Víkend čo víkend sme boli v Blue Moutains a Mount Arapiles. Cestou domov cez polovicu Austrálie a Indonéziu som zašiel poliezť do Krabi v Thajsku. Nasledovali ďalšie návraty do Venezuely a ten v roku 2004 s Vondom a Dankou Somorovskou  bol tiež aj o lezení. S Barabášom sme natočili Amazóniu vertical. Je úžasné, keď dnes po desiatich rokoch si takéto dobrodružstvo človek v pohode domova môže pripomenúť. Kvôli tej famóznej prírode som nahováral Pala nech tam niečo natočíme. Teraz to DVD  rozdávam vo Venezuele, aby aj domorodci videli, čo tam majú a nepoznajú. Krásna expedícia, a pre mňa trochu aj labutia pieseň o lezení, lebo sa odohrala v čase, kedy som vlastne už 9 rokov aktívne neliezol. 

Napriek zraneniu si precestoval skoro celý svet. Ktoré destinácie patria k tvojim najobľúbenejším?
Južná Amerika, tá driemala niekde vo mne ešte v chlapčenských časoch. Vždy ma lákala príroda a jej objavovanie s príchuťou dobrodružstva. Predstavy o pralesoch a Indiánoch držali vtedajšiu generáciu chalanov aj v rodnom Beckove. Luky a šípy, vojny na Indiánov, kanojky, lezenie po stromoch, neskôr po skalách. Raz som zistil, že niekde v pralesoch medzi Orinokom a Amazonkou existujú skalné steny a tajuplné stolové hory. Dlhé roky som to nosil v sebe, až sa túžba stala reálnou. Do Južnej Ameriky som začal organizovať viaceré výpravy. Neboli zamerané len na lezenie, ale najmä na prírodu a jej poznanie cez vlastné zážitky. Postupne som zorganizoval niekoľko expedícií, ktoré boli z hľadiska outdoorových cieľov celkom svojské a priekopnícke. Podarilo sa nám, Slovákom, ako prvým prekročiť krížom najväčšiu stolovú horu Auyán Tepui, popri tom zlaniť najvyšší vodopád sveta Salto Angel (979 m), inokedy zlaniť neznámy kaňon, preliezť ďaleko od civilizácie panenskú skalnú stenu. Tiež sme sa prebíjali pralesom, plavili sa krajinou a užívali si tú úžasnú nadvládu prírody. Každá výprava musela mať svoju filozofiu a objaviteľskú náročnosť, ak mala priniesť vnútorné uspokojenie.

Čo ťa naopak ťahá do Afriky – Etiópie, na rieku Omo?
Južná Etiópia je taký zvláštny africký skanzen. Vďaka izolácii sa tam zachovali tradičné kmeňové spoločenstvá v starej podobe. V takom rozsahu to už inde v Afrike nenájdete. To som si uvedomil už po mojej pešej výprave v roku 2000. Dostal som nápad spojiť Afriku akoby z čias Emila Holuba s dobrodružnou plavbou po divokej rieke Omo. Podarilo sa nám vytvoriť skvelý tím. Palo Barabáš natočil o tejto nezabudnuteľnej expedícii dnes už kultový film slovenského outdooru ,,Omo – cesta do praveku“. Neskôr som sa na rieku Omo ešte trikrát vrátil, po štyroch, ôsmich a jedenástich rokoch. Chcel som zažiť niečo podobné a zároveň zdokumentovať, ako valec civilizácie mení starú Afriku. Dnes etiópska vláda hore vybudovala tri veľké priehrady a kmeňové územie postupne buldozéruje za účelom budovania obrovských plantáží. Tí krásni a divokí domorodci sa proti svojej vôli dnes stávajú vyhnancami na vlastnom území.

Si zakladateľom a majiteľom cestovky Anakonda Tour, kedy to bolo a čo ťa k tomu viedlo?
Keďže ma cestovanie vždy bavilo, dlho som sa pohrával s touto myšlienkou. Bolo to po jednom ťažkom prechode stolovej hory vo Venezuele, kde som pribral aj ľudí, ktorý tam fyzicky ani psychicky nemali čo robiť. Vtedy som si povedal, že za takú zodpovednosť za iných sa patrí dostať odmenu a nielen mať dobrý pocit. O pol roka už som robil prvé Mexiko, a tak sa to rozbehlo. Záujemcov napodiv pribúdalo.

Ako vyzerá tvoj život teraz, čo všetko stihneš za jeden rok?
Moja sezóna sprievodcovania a organizácie zájazdov je nonstop, okrem leta a Vianoc. Leto si predĺžim, a pri tom ešte  mnoho zažijem. Venezuela, Afrika, Peru-Bolívia, Ekvádor a znova Venezuela. Nedávno som práve tam mal Hajdučíkovcov a Greksákovcov, a tak sme stále spomínali a debatovali o lezení a starých časoch. Mimo sprevádzania ,,rekreantov“ si po ich odchode domov  ešte  idem užiť trochu naviac po pralesných riekach alebo polietať. V rodnej Európe ma chytilo poznávacie bajkovanie po Slovensku a Balkáne, lebo s chodením po nohách sa musím šetriť. Francúzske barle sú geniálny výmysel. Vďaka tomu fungujem pri trekoch nad 3 hodiny až po niekoľkodňové pochody. No a aby to nevyzeralo až príliš idilicky, doma musím ešte stále montovať lešenia a pracovať vo výškach, lebo z cestovania a zážitkov sa ešte vyžiť nedá. Mám dvoch synov 6 a 13 rokov a jasnačka, že im chcem vynahradiť svoju neprítomnosť vtedy, kedy sa dá.

Becko, vďaka za rozhovor a prajem ti do ďalšej päťdesiatky rovnako veľa entuziazmu ako máš teraz.

Rozprával sa Kazo

Najlepšie výstupy
1985
- Výstup roka, Dolomity, oblasť Marmolady, Piz Serauta, J stena, Direkt Ezio Polo, 7, 1. voľné prelezenie RP, 11. 8. 1985, Peter Ondrejovič, Ján Pienčák, Emil Horniaček, M. Strelec
- Výstup roka, Dolomity, Marmolada, J stena, Moby Dick, 7, A0, 1. čsl. a celkove 2. prelezenie, 14. – 15. 8. 1985, Emil Horniaček, Peter Ondrejovič
1988
- Výstup roka, Kežmarský štít, J stena, Žlté strechy,  8, 1. RP, Peter Ondrejovič, Vladimír Plulík, 14. 10. 1988
1991
- Výstup roka, Dolomity, Marmolada, J stena, Fram, 9-, A0, prvovýstup, 13. – 14. 8. 1991, Igor Koller, Peter Ondrejovič
1993
- Najlepší výstup roka, Jastrabia veža, JV stena, Amazónia vertikal, 9, RK, (na pamiatku Enovi Holáskovi), 1. voľné prelezenie Peter Ondrejovič






132230