Náčelník Rudiger navrhol, že sa rozlezieme v nejakých ľahších cestách a hodil IKEA tašku s matrošom pod Hipmanovu hranu. Neboli sme na Horných skalách prví, niektoré ľahšie cesty najmä v okolí Májovej veže už boli rozlezené. Náčelníkovi sa tentoraz podarilo navliecť si úväz na prvú, pohrabal sa v taške, vybral depresky, pohrabal sa znova a vytiahol nič. „Kua, zabudol som si lezky!  Ja, že žartuje, ale keď  vážnym hlasom dodal, že ... „ dúfam, že sú v aute a nie doma“..., začal som mať divný pocit. Bál som sa, že chce vysoko vyhrať na body. Nie v súťaži, ale o doživotného pecedu GLK. Odbehol, no po piatich krokoch sa vrátil a znovu zašmátral v taške. Na chvíľu mi odľahlo, tak predsa si len spomenul, že ich tam niekde má. Márne. Len vylovil kľúče od auta a zachránil si tak zbytočný kus cesty na parkovisko a späť.
Lezky našťastie stihli prísť z domu do auta skôr ako Náčelník otvoril kufor a zahnali tak moje čierne úvahy.  O tom ako budem za dvojicu liezť všetky cesty sám a po šiestich hodinách nebudem dva mesiace vládať zdvihnúť  ani kalíštek k ústam. A o tom ako Náčelník bude za dvojicu istiť všetky cesty sám a po šiestich hodinách mu zostane vyvrátená hlava hore a dva mesiace sa nebude vidieť od pása dole.
Čas, medzi tým, odkedy sa vrátil s lezečkami, a kedy zapol prvé istenie som odhadol na niekoľko stotín sekundy. Chcel dohnať časovú stratu a ja som nestíhal podávať lano. Na vrchol doliezal za rytmu melódie Sultan of swing. Do kelu, kto mi to akurát teraz volá, určite Duco („Peťo, nejdeš na Hámre?“). Nie. Pozriem na displej – Barča!  „Peťo, kde ste? Povedz Náčelníkovi, že mám v jeho aute lano a zabudol mi ho vybrať!“ Takto typicky geriatricky začala pre nás druhá, lezecká časť pretekov KalamárKAP 2017.

Dosť rýchlo som sľúbil Náčelníkovi, že s ním pôjdem pretekať na tohtoročný KalamárKAP aj keď sám som sa do toho moc nehrnul. Radšej mám individuálne akcie ako 100+100 alebo 24-hodinovku, ale Kalamárka je Kalamárka, tieto preteky majú svoje čaro a atmosféru a keď jediný raz od Veľkého Tresku nastane časová singularita, že Náčelník je práve zdravý, tak nemôžem povedať nie. 
Až neskôr ma napadlo, že súčasťou preteku je aj beh a keďže lezeniu predchádza, tak sa toho lezenia v podstate ani nemusím dožiť!  Behávam síce pravidelne – každý Kalamárkap (zúčastnil som sa jediného v roku 2013) a ešte ... a  to je tak všetko. Kardio si naprávam víkendovým mautinbajkom s Tamarou a nervákmi v robote.  Ale čo, 2 kiláky dĺžkových a 200 metrov výškových nie je zas až tak veľa a keď silná osobnosť nepodľahne davovej psychóze, tak sa to dá koniec-koncov aj odkráčať. 
Stretávame sa na parkovisku pri Horárni o deviatej, za chvíľu prichádzajú Viktor s Jožom, Marksisti a Marksistky. Korporatívne sa vydáme dolu na štart a cestou vymýšľame na seba vzájomné stratégie a doberáme sa.
Na štartovacom parkovisku na začiatku betónky prebieha registrácia, víta nás Juraj s Mišom, slnko začína nabíjať telesné akumulátory, chabé rozcvičenie, príhovor na zahájenie, menšie problémy  so signálom v cieľovej destinácii, časomiera napokon zapnutá, štupel zo sektu vystrelený  - a silná osobnosť podlieha davovej psychóze. Bolo blbé na začiatok nebežať, keď bežali všetci. Bolo blbé nebežať aj ďalej, keď bežali ešte mnohí. Bolo blbé nebežať aj keď väčšina už kráčala, veď predsa silná osobnosť nepodlieha davovej psychóze. Postupný nedostatok kyslíka ale stlmil korekčné a kognitívne funkcie nervovej sústavy až prišlo na základné pudy („... běž Foreste, běž ... “ ). Asi sa to neukázalo ako najlepšia stratégia, keď bežiacu silnú osobnosť predbiehalo mnoho kráčajúcich.  Bežecké body nakoniec zachraňoval Náčelník, ktorý sa nedal zahanbiť ani oveľa mladšími ročníkmi.
V cieli sme sa zdržali len kým nám neklesol tep zo štvorcifernej hodnoty na trojcifernú.  Veci na lezenie sme už mali v aute nabalené (teda až na niektorých, všakáno...), prezliekli sme spotené tričká a zadopovali Náčelníkovými chemikáliami z Kompavy.
Nastal čas, aby sme uplatnili našu premyslenú súťažnú lezeckú stratégiu.
Zas až tak premyslenú sme ju nemali. Pôvodný plán zaútočiť na kategóriu Zberačov sme zavrhli. Zberači musia pôžitok z lezenia obetovať rýchlosti a aj pri výbere  ciest obetovať viaceré skvosty za cesty rýchlo leziteľné.  A ja už som si Zberača na Kalamárke užil do sýtosti, teraz chcem byť Lovec!
Náčelník nás pri rannej registrácii zahlásil do kategórie Horskí vlci so súčtom veku pretekárov nad 100 rokov. Takže vymysleli sme niekoľko možných stratégií:
1. Ambiciózne:
1.1 Nemusíme vyhrať, ale budeme sa snažiť všetkých poraziť
1.2 Nemusíme všetkých poraziť, ale budeme sa snažiť vyhrať
2. Alibistické:
2.1. Neprišli sme súťažiť ale zaliezť si a užiť
2.2. Nie je podstatné sa zúčastniť, ale prežiť tú hanbu
Boli to na nás veľmi odvážne stratégie, lebo nerátali s tým, že si niečo podstatné zabudneme, alebo niečo domotáme. Keď sme nad tým začali moc špekulovať, Náčelník zahlásil: „Kašlime na to, poďme liezť a uvidíme“. A vzápätí uvidel, že nemá lezečky.
Pred obedom bolo na Horných skalách trochu chladno, ale slnko už presvitalo cez farebné jesenné vitráže stromov. Začali sme klasicky pri Ježkovej veži a postupne sme oblasť vyčistili. Veveričke sme Oddelili skutočnosť, po Mojom pokuse sa pokúsil aj Náčelník zistiť, či Mama má Emu. Najprv sme sa striedali ale potom som pustil Náčelníka do vedenia – poznal tie cesty lepšie ako ja, bol plný energie a  išlo mu. Nad stratégiou sme sa už nezamýšľali, ale robila nám trochu starosti taktika. Liezť veľa ľahkých ciest, alebo pritvrdiť a liezť ťažšie veci, ale menej? Zo začiatku sme liezli pekné a ťažšie, keď sa nám minuli, tak pekné a keď aj tie, tak sme začali uvažovať či nepôjdeme aj na Skaly pod chatkami. Zvíťazila lenivosť, nechcelo sa nám presúvať, tak sme nakoniec liezli takú obtiažnosť aby sme boli schopní absolvovať afterparty. Trošku sme to nezvládli poslednou, dvadsiatouštvrtou cestou, ktorá preverila všetky zvyšky našich psychosomatických schopností.  Asi preto, že viedla až doTalianska.
Na Horných skalách bolo po celý čas pomerne rušno, ale nikde sme nemuseli stáť v rade. Všade sme stretávali príjemné lezecké partie. Juraj s Mišom a Barča s Haike začali spolu s nami pri Ježkovej veži a všetci sme sa pomaly posúvali doľava.  Na Blakóne sme ochutnali Upečeného psa, kým nás nespláchla Povodeň. Chvíľu sme sa nevedeli dohodnúť či Sprivatizovaná krása Bumerangu bola Anarchia alebo Zelená sranda a či bola na Forever. Ku koncu sme dokonca  zistili, že Mikeš mal morál Ešte teplý. Zaujímavé, že najviac nás potrápila Vondova cestička „Na sekeru nedávajú“, hoci sme liezli aj ťažie cesty. Obaja sme až na druhý pokus našli riešenie tejto veľmi technickej stienky. Budeme ju musieť  zaradiť do nášho portfólia pri ďalších návštevách Kalamárky.
Na chvíľu sme sa dostali aj do pozícií celebrít, keď sme boli intervjuovaní filmovým štábom organizátorov. 
Afterka začala Viktorovou slivkou a vynikajúcim gulášom. Tisíce programátorov, IT špecialistov a softvéristov sa postaralo o to, že sme na výsledky nemuseli dlho čakať. Boli sme nesmierne prekvapení víťazstvom v kategórii Horskí vlci (o ktorom sme sme samozrejme nikdy, ani v kútiku duše, nepochybovali).  Ale najviac nás potešilo, že by sme sa nestratili ani medzi mlaďasmi, v hlavnej kategórii by sme skončili druhí, celkovo zo všetkých kategórií tretí a v Zberačoch štvrtí. Dominanciu nášho GLKrúžku na celosvetovej lezeckej scéne potvrdili aj ďalší naši členovia, ktorí zaplnili všetky stupne víťazov v kategórii Horskí vlci.
Na záver oficiálnej časti potešilo premietanie krátkeho zostrihu videí a fotiek z pretekárskeho dňa a tombola, z ktorej výhry zabezpečia životy našich rodín minimálne na dva roky.
Spoločenskú stránku a socializáciu za náš tím zachraňoval Náčelník, ktorý absolvoval afterku vo verzii kompletka. Na druhý deň odmietol manželke prezradiť, čo sa v noci na Kalamárke dialo. Oficiálna verzia znie, že stratil hlas, lebo do rána spieval.
Ja som nočné radovánky vynechal, lebo ma v nedeľu čakala tradičná MTB regeneračná kúra. Tentoraz sme rehabilitovali na hrebeňoch, lúkach a lesoch medzi Slovenskou Ľupčou a Povrazníkom.
Opäť jedny vydarené preteky na obľúbenej Kalamárke. Skvelá organizácia (vrátane zabezpečenia počasia), príjemná atmosféra, chutný ketering, živá hudba a výborné športové výkony (áno, myslíme tie naše...).

Ďakujeme všetkým, víťazstvo venujeme všetkým a podporujeme Svetový mier.

Výsledky kategórie Horskí vlci
1. Rudolf Hajdučík – Peter Greksák, 2988 bodov
2. Viktor Karabinoš – Jozef Sámel, 1755 bodov
3. Juraj Pucher – Michal Minka, 1702 bodov

Podrobné výsledky sú (budú) uverejnené na stránke www.kalamarka.sk.

Peter