GLK    NOVINKY    AKCIE    ČLENOVIA    DISKUSIA    GALÉRIA    TAKÍ SME BOLI    GELO  
  index » takí sme boli   Vlado Linek © 2018 glk@glk.sk 17.07.2018  
TAKÍ SME BOLI
HRANA KALAMÁRKY
26.06.2013 16:00 | 5721x | komentár: 3x

(Jamesák 1996/4)

Leziem rád vždy, všade a po všetkom. Baví ma liepať sa na cvičných skalách takisto ako liezť tažkú stenu vo veľhorách. Páčia sa mi letné skalné steny, ale aj zimné zaľadnené žliabky. Mať pod sebou tisícmetrové zrázy alpských velikánov alebo mach a korene borovíc pod pieskovcovými vežami, aj to je radosť. Visieť za končeky prstov v desaťmetrovej stienke na Škrováde ma baví takisto, ako dlhými tempami zdolávať sokolíkovú škáru na Dru. A je mi úplne jedno, či pod prstami cítim žulu, vápenec alebo andezit.


Teplické skaly, vľavo Hrana Kalamárky. Foto: Elena Lányiová.

Už je tomu pár rokov, takých päť alebo šesť, čo som prvýkrát pocítil tú vzdušnú radosť z lezenia na pieskovcových vežiach. Sedmihorky a Skalák, to bolo prvé zoznámenie. Sfinga a štíhla Taktovka,  kde sme s rozšírenými očami hľadeli s Andrejom do hĺbky pod kruhmi Chlumovej cesty. Exponovaná Gotická hrana na Maják, hlboké kapsy a sokolíky na údolnom Blatníku, o chvíľu sme skúšali Fifanov nástup na Bránu a ako držia žabky v Dvojškáre na Galeona. Veľmi nedržali. Odreté hánky a citlivé končeky prstov, ošúchané členky a kolená. Vyvrtené hlavy a otvorené huby, keď sme s úžasom pozerali do zrázov údolného Kapelníka. Potom prvé “céčko” na Smítkovu skalu, o ktorej sme toľko počuli a čítali. A večer, keď sme sa s lanami na chrbte a s pieskom vo vlasoch, ušiach a ponožkách trmácali po chodníku s ihličím a záludnými koreňmi k táborisku. Ten nádherný pocit, keď ťa príjemne pália doškriabané ruky, keď s lahodnou únavou v kolenách sadáš k ohňu, pozeráš na tajomné tmavé siluety skál a rozmýšľaš, ktorú vežu si vychutnáš zajtra.
Proste piesok mi učaroval. Nebolo ani jedno leto, aby som ho aspoň dvakrát do roka nenavštívil. Pribúdali skúsenosti, pribúdali vylezené ťažké cesty. Šicí stroj na Prachove, inokedy Západní letci na Bránu na Hrubici, preliezli sme i vzletného Údolného Kápla. Objavovall sme Adršpach, steny, škáry, komíny i rajbunky. Na Leteckej na Milencoch zisťovali, ako drží drsný piesok na trenie. Stojíš na kúsku sklonenej skaly, ruky bojazlivo opieraš do hladkých vlniek. Voľnú nohu položíš do obliny o kúsok vyššie. Postaviť sa alebo nepostaviť? Skúšaš preniesť váhu do druhej nohy. Musíš! A ono to drží! Domáci ti radi pomôžu, vyradia ti ťažkú cestu. Alebo ťa o chvíľu nenápadne posielajú na nejaký prásk:
“To si dejte, to je lehký, to zmáknete.”
Sadnú pod skalu a vážne pozerajú, ako ti ruky kĺžu v mokrej škárke. A keď sa ti potom zázrakom podarí z vlhkého rajbungu dočiahnuť do oblej rímsy:
“Ty vole, jaks tam dočáh. Tam se nedostanou ani kluci o dvacet čísel vyšší.”
Ide ti o držku, ale stojí to za to. Tá atmosféra je nenapodobiteľná.
Preliezli sme Bojogénesa na Koráb v Teplických skalách. Poldo nám už dávno pri našich stretnutiach radil:
“To by ste mali skúsiť, to je niečo pre vás, je to čiste stenová záležitosť.”
Prečo nie, skúsime. Ale potom stojíme na Chrámovom námestí a to čo vidíme nám skutočne vyráža dych. Takmer povesťami opradený Bojogénes! Krecbachova cesta, ktorá už deväť rokov nemá priestup, veľké bruchaté previsy. v ktorých majú byť oblé chyty, historická slučka, ktorá chytila dlhý pád nemeckého lezca. Spústa neúspešných pokusov pieskárskych majstrov. A tá dlhá štreka k druhému kruhu, vraj sa tam nedá nič založiť na istenie. Naháňa to strach.
“No čo, v najhoršom zlaníme z prvého kruhu. Nebudeme ani prví, ani poslední.”
Gustáv nám požičiava dobré lano so slovami: “Chlapci, jak to uděláte, přestávám lézt.” Naväzujeme sa, snažíme sa chytiť dych, ktorý nám chýba aj v ľahkom teréne. Psychická záťaž je obrovská,  stíska nám hrudník a na nohy viaže olovené závažie. Andrej ako vždy s prilbou na hlave lezie k prvému kruhu.
“Nač mají přilby?”
“No ti tam jdou najisto létat,” ozýva sa odpoveď z vrcholu Koruny.
“My tam ideme vyberať kavčie vajíčka,” snažím sa o vtip, ktorý mi ale zo zovretého hrdla vychádza len veľmi ťažko. Skupinky ľudí pod nami. Prvý kruh. Zrazu dostávam výborný morál, zatnuté prsty do vodorovných rímsičiek, druhý kruh, tretí kruh. Už nás nikto dole nedostane! Bojogénes je náš! Gustáv liezť neprestal a aj my sme liezli na piesku ďalej. Neraz sme spali na Náchodskej chate v Adršpachu, neraz sedeli pri pivku v Zátiší. Neraz sme pozerali po možnostiach nových ciest a radi by sme boli okúsill tú slasť siahnuť na panenskú skalu, ako sme na to boli zvyknutí z domácich cvičných skál. Ale čo sa dá stihnúť za dva dni víkendu? Sedím pri kruhu, ku ktorému som len s ťažkosťami doliezol. Bol som rád, že som sa ho mohol konečne chytiť. Ale je to elegantné miesto, nohy mám opreté o výhodnú plošinku, pekne ho sem niekto osadil. Ako to urobil, veď ja som sem nevedel ani dobre vyliezť? A túžba skúsiť to tiež, vybrať miesto pre kruh, zaistiť sa uzlíkom, prevliecť slučku cez hodiny, ktoré doteraz slúžili len času, zavŕtať alebo čo sa to vlastne robí, tá túžba vo mne dozrievala. Končil som štúdiá na vysokej škole, no dostať sa na týždeň alebo na dva na piesok, spojiť sa s niekým, kto to vie a kto sa v tom vyzná, sa mi nepodarilo. Všetko vyriešila šťastná náhoda. Dostal som sa na vojnu do Pardubíc a vojna to bola výborná. Veľa voľného času, možnosť trénovať na Škrováde a skoro každodenné lezenie na betónovom pilieri pri Chrudimke neďaleko kasární. A hlavne výborná partia z Pardubíc a Chrudimi. Mocan, Mirek, Poldo a Hája, Karel a Cikán. Už to bolo jasné, budem liezť na piesku nové cesty. Prišli moje prvé kruhy, už viem, ča je to navrtávák, rourák
i ako zatemovať kruh olovom. Celá abeceda pieskárskeho umenia sa mi stala blízka. Stavania
z rozporových komínov alebo z úzkych ríms, prípadne priamo z potoka, čistenie rajbunkových stupov kartáčom, veľká výdrž pri zavrtávaní... Liezli sme ťažké a pekné cesty, ale na tú pravú som len čakal. Vedel som, musí to byť ťažké stenové lezenie, ak tu chcem niečo dobré po sebe zanechať. A to som chcel, chýbalo mi to ku spokojnosti. Rozoberali sme rôzne “nereálne” možnosti s Poldom i Mocanom. A medzitým začalo padať zo stromov žlté lístie.
Druhú októbrovú nedeľu sme mali ísť na zraz na Kalamárku. Kalamárka, krásne andezitové cvičné skalky nad Detvou neďaleko Zvolena. Tam som začínal, učil sa lezeckému umeniu, zakladať slučky, zatĺkaťskoby. Tam som poznal radosť z objavovania, z lezenia nových ciest. To oni ma naučili visieť v previsooh na malých chytíkoch, vydržať, nespadnúť. Bol som rád, že kamarátom ukážem svoje obľúbené terény. No vtom prišiel telegram, zraz je až o dva týždne. Rýchlo volám Mirovi, ideme do Adršpachu, skúsime niečo v Teplických skalách, vezmi kovárnu. A tak sa začal rodiť môj sen.
Večer sa v teple adršpašského hostinca stretáva stará známa parla. Stando už sedí pri pivku a hneď na nás máva. Je tu proste ako vždy, je jasné, že budeme spolu podnikať.
“Zajtra ideme do Teplíc,” hovorím mu. Vôbec ho to neprekvapuje, len sa pýta: “Máme dosť železa?”
Moc toho nemáme. Mirek jeden kruh. Stando jeden kruh, ja jeden kruh od Poldy.
“Musíme zajtra niečo kúpiť, na naše plány bude toho železa málo.”
Viac o zajtrajšku nehovoríme. Vonku svietia nádherné hviezdy a tíško šumí jesenné zožltnuté lístle. Konečne sme v Adršpachu v slušnom počasí a to hneď akosi zaväzuje. Bez veľkých rečí je jasné, že zajtra sa po skaláku flákať nebudeme. Jedno pivko, druhé pivko, tretie pivko, príjemná vrava a šum, ktorý takmer uspáva, Ideme zaľahnúť, ďalší deň potrebujeme byť fit.

 
Igor Koller a Miro Béna v roku 1977. / Igor pri prednáške.

Chladné ráno nás zastihuje na cestičke do Teplických skál. Je ešte skoro, nikde žiadni turisti a skalky patria len nám. Neponáhľame sa, pozeráme možnosti, kumštujeme. išlo by to vyliezť, nešlo. A rozprávame o našich dnešných plánoch. “Skúsime niečo nereálne?” pýtam sa.
Každý vie, na čo myslím. Chrámové námestie poskytuje ešte veľa nereálnych možností. No my sa nejdeme pokúšať o prvovýstupy prvýkrát. Máme už svoje skúsenosti a vieme, že začínať deň zaveseným pytlom na nereálnej ceste nie je nič príjemné. A tak pôjdeme vyrobiť najskôr niečo reálne. Na Baštách to už má Stando vyhliadnuté. Prechádzame popod vzletnú Hlásku a o chvíľu nás pohlcuje chlad a vlhko širokých teplických komínov. Výborne sa tu hrá na Indiánov, ale teraz na to nie je ani chuť, ani vhodná doba. Už by som chcel byť ďalej, tam, kde sa čeluste komínov otvárajú do nádhernej scenérie Chrámového námestia. Som tu len druhýkrát v živote a ked znovu stojím pod týmito záhadnými výtvormi prírody, vzlet a výška stien mi prenikajú až do kostí. Koruna, Koráb s Bojogénesom, ako luk previsnutá hrana, ktorou začínajú Charámové steny, Chrámová škára, Muší cesta a vpravo od nej hrana. Hrana, v ktorú dúfam, že sa mi v jej rímsach, bielych previsoch a tmavých žliabkoch splní sen. Hrana, ktorá volá po ceste a zároveň ťa upozorňuje, tadiaľto neprelezieš! Láka ťa svojou členitosťou v dolnej časti a hneď odpudzuje previsnutými pupkami. Žasneš nad jej architektúrou a bojazlivo pozeráš do vyhladených žliabkov na jej konci. A hlavne si tu malý, maličký človiečik pri tejto mohutnej hrane, ktorá ťa prevyšuje svojím vekom a výškou.
“Kde si bol ty, keď som ja rástla?” pýta sa ťa nemým prísnym pohľadom tmavých očí, dier v bielych previsoch.
“Kde bolo ľudstvo, ked ma príroda odievala do môjho šatu, keď si vietor tvaroval moje hodiny, keď voda vyryla do mňa úzke škáry a mach mi do zelena sfarbil hlavu,” pýtajú sa ťa zovreté ústa jej tenkých ríms.
Neodpovedáš. Ale vieš lepšie, tak dobre ako nikdy predtým, nesmieš jej ublížiť, nesmieš jej dôstojnosť pokoriť hladným železom. A ak sa odvážiš vyvŕtať do jej tela dieru pre kruh, musí to byť diera na zavesenie náramku, ktorý ju bude ešte viac okrášľovať. Musíš dobre zvážiť svoje možnosti, opatrne sa s ňou hrať, jemne ju čistiť kartáčom a ak si nebudete rozumieť, radšej sa vráť! Skláňam svoju hlavu a ticho kráčam ďalej.
Na Baštách nám Stando ukazuje možnosti. Je ich tu dosť. Obchádzame skalky a nakoniec si vyberáme. Veža, ktorej dali meno podľa himalájskej sedemtisícovky Janu, nám poskytuje jasnú cestu. Pekná škárka a nepríjemný traverz cez hranu na balkónik. Tam bude kruh. Z balkónika bude treba postaviť do plytkých sokolíkov a rajbunkov. Až na vrchol nevidieť, ale ten záver sa nejako vyrieši. Po kruh lezie Cikán, je tam škára a on je na škáry odborník číslo jeden. Mirek bude pokračovať na vrchol. Všetko ide pekne po poriadku, len Mirov rourák je strašne tupý a Stando volá dole.
“Takový nahovno rourák jsem ještě neměl. Já se na to vyseru! Pojď si ho vysekat sám!”
“Ale Stando, nějak to zvládneš,” odpovedá Miro. “No na Prachov je celkem dobrý.”
A tak seká Cikán ďalej. Kruh, stavanie, pekné lezenie, vrchol, slniečko. No proste Jesenná pohoda, tak sme našu cestu nazvali. Ja sa však celého tohto diania zúčastňujem len fyzicky. Mysľou som pod svojou nereálnou hranou. Stihnem ešte dnes zaklopať na jej dvere, trochu ich pootvoriť, nazrieť do zakázanej izby?
Prichádzam pod hranu sám. Ešte len teraz, keď ju teplými lúčmi pohládza slnko skláňajúce sa k západu, vyniká jej krása. Komínikom leziem na malé predskalie, tu rozložíme náš tábor. Pozerám hore. Asi dvadsať metrov nado mnou, tam, kde končí zelená zóna ríms a začína biela stena, tam by mal byť kruh. Dali ho tam asi pred šiestimi rokmi lezci, ktorých prezývajú Atléti. Ku kruhu liezli zrejme sprava zo škáry, lebo stopy po lezení priamo po hrane nie sú žiadne. Biele previsy ich ďalej nepustili, no rozišli sa s hranou v dobrom. Problém ostal otvorený.
Tak, ako som prišiel, siaham prvýkrát na ňu. Rímsy sú ostré, držia ako chyty, držia v nich žabky a kde je rímsa široká, drží v nej päsť. Je to príjemné zistenie. Zaistiť to veľmi nepôjde, nuž čo, treba si veriť. Ak na to nemáš, ak to nemáš preliezť s istotou, nelez na mňa, hovorí hrana. A to už prichádza Miro a ja budem musieť začať liezť. Obúvam si bačkorky, ešte nikdy v živote som ich nepoužil na žiadnu cestu. Teraz mi snáď pomôžu. Traverzujem doprava a výšky podo mnou razom pribúda. Bačkorky držia výborne na trenie, staviam sa na okraj oblej rímsy, široká šnúra a stojím v ďalšej.
“Ještě se kousek natáhni, tam je chyt,” volá Miro. A naozaj, kapsa so zahnutými okrajmi. Vľavo od nej druhá. Do spodnej dávam malý uzlík, padať  by som doňho nechcel, ale je fajn, keď ho mám založený. Musím liezť šikmo doprava hore, to je jasné. Ďalšia rímsa mi pripomína pery popraskané od slnka. Lámavé okraje hádžem pod seba a zakladám do vodorovných škárok dve malé slučky. Po podobnej kozmetickej úprave rímsy nado mnou som zase o meter vyššie. Ale kadiaľ teraz?
“Co se s tím tolik sereš?” volá Miro. Asi ma chce vyhecovať k zvýšenej aktivite. Ale mňa neznervózni a nepopoženie. Tu platí len jedno, len pomaly, opatrne a na výdrž. Siaham do rímsy vpravo od hrany. Načahujem sa do ďalšej. Ale kdeže, do tej nikdy nedočiahneš! Čistím kartáčom rajbunkové stupy, pre ľavú ruku je určený oblý chyt, pre pravú dierka na jeden prst. Teraz krok. A rýchlo žaby do hlbokej rímsy.
“Už by som si dal aj istenie,” hovorím si, “ale čo v týchto oblinách?”. Traverzujem po pekných stupoch doľava na hranu. A hľa, perfektné hodiny! To sa mi páči, hranka moja. Doliezam na šikmú policu a zase tu ide istenie. Fajn. Teraz by som mal podľa obhliadky zdola liezť doľava a žliabkom hore od miesta, kde začínajú biele steny. Keď sa tam pozriem, problém je vyriešený. Teda problém, kadiaľ  to istotne nepôjde. V žliabkoch by som sa ani nechytil. Ale priamo na hrane sú chyty. Staviam sa vysoko do previsu a kapsa! Na ľavú ruku ďalšia. Vysoký krok a ostrý sokolík. Vztýčim sa a predo mnou sa objavuje kruh. Starý, zhrdzavený, ale kvalitne osadený, zatemovaný ferofisom a na ideálnom mieste. Už sa stmieva. Bolo to zatiaľ dobré, hrana. Aj tvoje previsy vyzerajú odtiaľto lepšie ako zo zeme. No teraz musím zlanovať ku kamarátom. Ako sa spúšťam dole a vyberám slučky, ktorými som sa zaisťoval, dvere na hranu sa zase privierajú. Už som na zemi a oni sa tie dvere celkom nezavreli, ostala v nich malá skulinka. Pôjdu ľahšie otvoriť. A čo zajtra, hrana, budeme si rozumieť? Večer zase sedíme v hostinci pri pive a gitarách. Známi lezci sa schádzajú zo všetkých kútov skál a debaty sa točia len o lezení. “Tak co jste mákli?”
“Vylezli jste něco nového?” “Kde jste zas byli škodit?”
No niečo sme vyliezli a ani sa netajíme tým, čo by sme zajtra vyliezť chceli. Skôr naopak. Chcel by som, aby tam ešte niekto išiel s nami. Aby vychutnal tú krásnu prvú dĺžku a tiež, aby sme mali pri prvom kruhu pár ľudí, proste morálnu oporu. Povzbudivé slovo, dobrý kamarát pod tebou, ktorý ti verí, to veru pomáha. A posúva to hranicu s nulovým potenciálom hodne vysoko. A ja by som ju mal najradšej až pri prvom kruhu, lebo ďalej to pôjde do tuhého. Preto, keď vidím Poldu, hneď idem za ním.
“Tak jaké to bylo?”, pýta sa ma. “Ale fajn, pekné.”
“A co ty sténky nad kruhem a ty převisky, půjde to?”
“Ale snáď hej. A nešiel by si, Poldík, s nami?”
“No nevím. Do Teplic sa podívat přijdu.”
To je celý on. Žiadna veľmi presná odpoveď.
Zábava sa rozbieha, hrá gitara, ozýva sa spev. Chlapci sedia v rohu na zemi. Kde-tu štrngajú malí panáci a začína byť veselo. Nenápadne sa vytrácam do tmy. Veľa rumu dnes večer by mi zajtra
v previsoch ťažko pomohlo. Kráčam sám na Náchodskú chatu. Klovie, či niekto pôjde s nami. No nič, ráno je múdrejšie večera.
V nedeľu sme s Mirom na Chrámovom námestí prví. Na našej hrane nevidieť nič nového. Len ja sa s ňou už lepšie poznám. Znovu obúvam bačkorky a bez veľkého klopania na dvere začínam liezť. Ide to výborne. Viem, kde aký uzol založiť, kde opásať tenký driek hodín slučkou. O chvíľu som pri kruhu. Miro si dole ako správny návštevník očistil lezečky a už lezie. Páči sa mu to. Veď akoby aj nie. táto hrana a musí páčiť každému. V pohode dolieza ku kruhu. No teraz zakláňame hlavy ďaleko dozadu a pozeráme nad seba. Hneď nám je jasné, že zatiaľ sme len v predsieni. Hlavná biela komnata je ešte len pred nami a k nej vedú pevné dvere veľkých previsov. Snažíme sa pochopiť štruktúru tej gigantickej stavby nad nami. Biela skala, zdá sa byť dosť pevná, ale trochu solí. Miestami z nej vytŕčajú dobré kyzy, len či sa nebudú lámať. V platničkách sú zvislé plytké trhlinky a v previsoch vidieť čierne oči hlbokých káps. Možno tam budú niekde aj hodiny.
“Tak já to teda zkusím,” vraví Miro a hneď sa chystá vyraziť. Vešia na seba všetko možné, slučky tenké i hrubé, karabíny, kartáč, do vrecka navrtávak a cez plece kladivo s nastreľovacím hrotom. Traverz doľava je ľahký. Potom ale už treba liezť previslým vhĺbením a žarty idú bokom. Našťastie stienka o kúsok vyššie je plná dobrých chytov a kyzov. Len s istením je to slabšie. Slučka okolo najväčšieho kyzu a malé hodinky. Len také morálne. Nad Mirom je veľký previs, potom krátka stienka, ktorá končí vo vinkli ďalšieho previsu. To bude oriešok! Keby to aspoň nebolo tých osem metrov nad kruhom.
“Ako to tam vyzerá, Mirko?”, odkláňam sa maximálne od kruhu.
Miro je pod previsom, slušne stojí na kyzoch a nemusí sa veľmi držať rukami. Proste sa to dá ustáť. To je ddležité. Dá sa obhliadnuť ďalší terén, špekulovať.
“Nějaké chyty tu jsou, ale nic moc. A je to strašně do kopce.”
Skúša naliezť do previsu. No zodvihnúť nohy z dobrých stupov, do toho sa veru nechce.
“V druhém vinklu jsou dobré hodiny, jen se k nim dostat,” nerozhodne prešlapuje na mieste. Chyty sú malé a skala ešte k tomu trochu solí. Skutočne všetky ťažkosti navŕšené na seba. Vľavo nad previsom je veľký kyz, ale je mimo sféry našich záujmov. Z neho by sme nikde neodliezli. Miro to skúša priamo. Načahuje sa nad previs, no platnička nad ním je bez chytov. Zase rýchlo dole a vyklepať si ruky. Možno by to išlo trochu viac vpravo, je tam vysoko dobry chyt, ale nezdá sa byť veľmi pevný. “Pôjde to, Mirko?” volám zase hore.
“Chybí tu ten správný nadpřevisový chyl. Budeš to muset jít zkusit ty.”
Že by som mal veľkú radosť z tejto odpovede, to povedať nemôžem. Ale aspoň sa trochu zahrejem, lebo pri kruhu je mi už zima. Miro zlieza opatrne dole, snažím sa ho jemne pridŕžať cez slučku zavesenú na kyze. A už je pri mne. Sedíme zase spolu pri kruhu.
Na chvíľu padá zo mňa napätie. Stále som sledoval svojho kamaráta, opatrne povoľoval a doberal laná. Snažil sa mu poradiť a bál sa, aby sa mu nevylomil nejaký chyt. A tŕpol, keď som si predstavil, že by malo fungovať  jeho istenie. Teraz si úlohy vymeníme. Budem sa starať len o seba. Pod previs sa lezie ľahko, hlavne keď mám zhora lano. Ale čoskoro to končí. Som pri slučkách a moja prvá starosť je, pozrieť sa na toto istenie. Kyz je opásaný najlepšie, ako sa dá, hodinky sú celkom zbytočné, a tak kumštujem, čo by sa tu ešte dalo založiť. Vpravo odo mňa vidím nad malým previskom plytkú trhlinku. Veď tam pôjde uzlík! Hneď ho aj zakladám, snažím sa, aby bol perfektný. Dotláčam ho kladivom a mnohokrát trhám za slučku smerom dole, musí sa tam riadne zaseknúť. Fandím si, aké dobré istenie som vymyslel. Ale nie dlho, lebo len čo som urobil krok doľava, uzlík vypadol. Znovu ho zakladám a presviedčam sám seba, že na zaťaženie smerom dole by určite držal. Miro je inej mienky. Začínam študovať previs. Vodorovné hodiny nad ním lákajú ale dvere k nim sú silné. A ja tu žiaden pakľúč použiť nesmiem. S rovnakým výsledkom ako Miro sa márne snažím preraziť priamo. Na pravačku hore chytík je, ale čo z toho, keď vyššie je hladká platnička. A to som ani nenašiel odvahu siahnuť ľavou rukou vyššie. Naliezť do previsu, ťažisko ide ďaleko od skaly, zase sa s vypätím síl vrátiť. Oddych. Nie, rovno to nepôjde, treba skúsiť máličko vpravo.
“Tak Mirko, bacha, dám pokus.”
Viem, že Miro pri kruhu ma pozorne istí, ale je to akási psychická pomoc toto upozornenie, pri ktorom musí spolulezec zakloniť hlavu dozadu. “Dobrý, Igore,” otriasa sa od zimy. “Za chvíli tu mám sluníčko a potom si můžeš lézt, dokdy chceš.”
Nohy v širokom rozpore, ľavou rukou beriem za dobrý spodný chyt. Načahujem sa, áno, to je ono. Tu je schovaný kľúčik k problému. K ďalšiemu ostrému chytu mi chýba ešte takých pätnásť centimetrov. Tie musím prekonať. Zliezam späť. Pri druhom pokuse objavujem na ruky malé medzichyty. Ďalší pokus a zisťujem, že sa na nich udržím, len keď sa ich chytím oboma rukami. Stačilo by na chvíľočku sa pustiť jedného z nich a siahnuť vyššie, ale práve to nejde. Miro by tam možno dočiahol z toho spoďáka, rozmýšľam o kadečom. S vypätím síl sa vraciam do dobrých stupov.
Dole pod nami majú chlapci výbornú podívanú. Trochu im aj závidím. Do omrzenia naliezam do previsu a zdá sa, že hrana odolá. Treba tu veľmi silno zaklepať na tieto nepoddajné dvere. Áno, dalo by sa to urobiť železným kruhom. Nad kruhom sa na brány búchalo v stredoveku, teraz sa to už nerobí.
“Miro, skúsim to ešte raz.” volám dole. Čo bude potom, keď to nevyjde, to ešte neviem. Ale aby som to ďalej skúšal, to by už nemalo význam. Sústreďujem sa, premýšľam nad každým pohybom, ktorý urobím, nad každým chytom, ktorého sa chytím. Premietam si v mysli svoje kroky, aby boli presné, ekonomické, len tak sa mi môže podariť dostať sa vyššie. Teda do toho! Za spoďák sa vykláňam do previsu, nohami robím úplnú šnúru. Malé chyty, napínam prsty a svaly na pravej ruke na prasknutie a ľavou sa načahujem za ostrou hranou. Mám ju! Teraz je už len jedna cesta, hore, k hodinám. Sú celkom blízko, ale aby som sa k nim dostal, musím si vymeniť ruky na hranke. Nevnímam na svete nič iné, len pár chytov okolo seba, o stupoch nehovorím, pretože nemám takmer žiadne. Aj Mirov hlas mi znie z veľkej diaľky. Prst za prstom vymieňam na chyte, už sa ho držím celou pravačkou. Rýchlo siaham k hodinám a vtom sa mi zasekáva dych! Nedočiahnem na ne tak, aby som sa mohol chytiť ich drieku. Skúšam siahnuť na hodiny zhora, ani to sa nedarí. Len aby ma neopustili sily! S vypätím opäť siaham odspodu a prsty mi miznú v malej dierke, ktorá robí z toho kúska pieskovca hodiny. Trochu lapám po vzduchu, už by som chcel mať slučku na zaistenie. Beriem z pleca ederlidku, ale tá nejde prestrčiť cez hodiny, pretože v nich mám prsty. Nechce sa mi pustiť mojej záchrany. No musím. Chytím sa za protiťah, rýchlo slučka, karabína, zapnúť lano. Fuj! To som si vydýchol, konečne sa môžem trochu skonsolidovat'. "Výborně, Igorko," začínam zase vnímať slová od kruhu.
Natisnutý pod ďalším previsom, nohy pokrčené, dlho neoddychujem.
"Igore, nad tebou jsou výborné kapsy," radí mi Miro. Áno, vidím ich aj ja, tiež som myslel, že sú to kapsy. Ale to sú len diery smerujúce kolmo hore v strmom previse. Až vyššie sa zdajú byť dobré chyty. Vykláňam sa k nim, sú to výhodne zahnuté kapsičky vo zvislých škárkach. Lepšie by sa tu hodili chyty zahnuté smerom dole, ale nesťažujem sa. Je to namáhavé, no ide to. Doliezam pod tretí previs a kapsičky zmizli. S ťažkosťami sa pridŕžam oblých hraniek. Veľký blok duní, nemôžem sa ho chytiť a to je zlé.
“Igore, zavrtáš tam?" pýta sa Miro.
“Neviem." Odpovedám skutočne podľa pravdy. Naozaj neviem, ako by som sa rýchlo zachránil. Zavŕtať? Kruh by tu už kľudne mohol byť. Žiadostivo pozerám nad previs, kde vidím dobrú trhlinku. Tam by sa držalo! Niekoľkokrát si vymieňam chytíky v rukách, až nájdem tie pravé, ktoré majú aspoň trochu ostrejšie hranky. Dlhý krok cez previs a trhlinka je moja. Stojím nohami pod previsom a to strašne ťahá za ruky. Aj tak sa pokúšam založiť uzol. Beriem do rúk najsilnejšiu sľučku. Už sa nevládzem držať ľavou rukou, pridŕžam sa pravou. Upravujem uzol na založenie. Chytiť sa ľavou rukou, pravú si vytriasam. Chytiť sa pravou, zakladám uzol. Boha! Je malý. Vyťahujem ho a už sa musím prechytiť. Držím sa pravou, rozviazať uzol. Prechytiť sa. Viažem osmičkový uzol. Nejde to. Prechytiť sa. Uzol je zaviazaný. Prechytiť sa. Konečne je založený v trhline a môžem sa držať obidvoma rukami. A keby aspoň výsledný efekt zodpovedal tej strašnej námahe. Radšej na to nemyslím a leziem ďalej. Posledná stienka končí pod veľkým previsom, tam musí byť kruh. Na konci stienky trčí ohromný atómový kyz. Ten mi je vodítkom.
Driek nemá veľmi hrubý, ale na ňom placka ako dlaň. Hotový atómový výbuch. Pomocou rôznych obliakov a chytov na stisk doliezam k nemu. Pridržať sa ho takmer nemôžem. Placka by sa istotne odlomila a k drieku sa dostanem tak jedným prstom. Ešte štastie, že vľavo od kyzu sú dobré chyty. Okolo kyzu dávam tenkú slučku a rýchlo zavŕtať. Keby sme na to nemali našu novú metódu, tak by som sa tu zbláznil. Niekoľko presných úderov kladivom s nastreľovacím hrotom, trochu zavŕtať, údery do navrtávaku a sedím. Osadenie kruhu je už len otázkou času a fyzickej námahy.
Kruh je osadený. Môžem sa trochu popozerať po okolí. Miro je skoro dvadsať metrov podo mnou a máme za sebou polovicu hrany. Boli to tvrdo vybojované metre. Nad seba sa radšej veľmi nedívam. Slnko svieti už aj na mňa, keď Miro začína liezť. Pod previsom mi mizne z očí, akoby sa ukryl v nejakej jaskyni. A už bojuje k hodinám.
“Ten Igor, to je hovado!" reve na chalanov dole. "A kde máš ty velký chyty?" kričí zase smerom hore.
Som rád, že sa mu to nezdá ľahké. Pri kruhu má ruky kvalitne vyťahané.
"Ale vieš, ktoré svaly ma z tohto lezenia najviac boleli? Na krku," vravím mu.
“To jo, v těch převisech je třeba se dívat za sebe." Pozeráme zase hore. Previsy, previsy. Veľa toho nevidíme. Ale to nám už pomáha slnko. Sme na rozhraní svetla a tieňa a na náprotivnej stene máme presný profil toho, čo nás ešte čaká. Tak teda, previs nad kruhom, možno za ním plošinka, ďalší veľký previs a kolmá hrana a potom už “len” tri previsy tesne za sebou a vrchol. Dolezieme to vôbec? "Miro, pôjdeš ďalej?"
"Jen si jdi, dneska ti to leze," a podáva mi slučky. Previs nevyzerá zle, leziem za spodné chyty
a nasleduje obrovský raf. Sú to celé hodiny. Slučka a veľkými zábermi sa dostávam nad previs. Vidina plošiny sa razom rozplynula, lapám dych pod ďalším veľkým bruchom. Deprimujúci pocit. Nemôžem ani otočiť hlavu, aby som sa pozrel, ako to vyzerá hore. Naráža na skalu. Treba sa tu udomácniť.
"V převisu je určitě římsa." vyčítal Miro z tieňového profilu našej hrany. Hľadám si spodné chyty, druhou rukou už šmátram nad previsom, rímsa nikde, len malá dierka. Chvalabohu aspoň tá. Ešte chvíľu váham, potom sa vztyčujem. Rímsa vyššie je výborná. Len keby to išlo zaistiť. Slučka na kyze v rímse. Vyliezť nad previs skutočne nemám nárok. Bude tu treba postaviť.
“Klidně tam zavrtej,” počujem zdola. Nie je mi treba dvakrát hovoriť. Už sekám dierku pre navrtávak a vytriasam si ruky. Niet asi väčšej "slasti", ako zavrtávať v previse. Nekonečne veľakrát vymieňam ruky v previse, kým zase sedím v sedačke. A zase osadiť kruh.
Už je poobede a som hladný, smädný a unavený. Kamaráti nám zdola posielajú aspoň vodu. Mať to už tak za sebou. Už len necelých dvadsať metrov. Keď Miro hovorí o tom, že sa ponáhľa domov a že by sme mali zlaniť, je to lákavé. Ale keď si predstavím, že by som ešte niekedy mal liezť k druhému kruhu, je mi špatne. Musíme to ešte skúsiť!
Chlapci lezúci na Měsíční nám radia:
“Nad tebou je to úplně hladký, ale asi o osm metrů výše se zdá být dobrá římsa."
No výborne, tých osem metrov bude musieť Miro máknuť. Dolieza ku mne. Hore to nevyzerá celkom zle. Konečne kúsok "len" kolmého lezenia. O vrcholových previsoch nerozmýšľame. Žiadne váhanie, postaviť a Miro odlieza. Kolmá rajbunková hrana je ale oveľa ťažšia, ako sa zdala na prvý pohľad. Kde tu dierka a oblé stupy. Pod previsom je to najhoršie, žiadna rímsa, žiadna plošina, ale hlaďas. Mirova pravá noha začína povážlivo vibrovať.
“Len kľud, Miro. Musíš tam zavŕtať."
"Já bych se rád uklidnil," vraví Miro a noha sa mu klepe ďalej. Držiac sa za malé dierky zavrtáva. Skala je strašne tvrdá.
“Já tady asi nezavrtám," počujem zhora beznádejný hlas.
"Len bojuj," povzbudzujem ho.
A Miro bojuje, skúša sekať dierku o kúsok vedľa a ono to ide. Človek sa len tak ľahko nevzdáva, hlavne keď mu hrozí šestnásťmetrový pád.
"To bude chtít ještě asi oko."
"Nič sa neboj, len ma rýchlo dober a za chvíľu budem hore," odpovedám. Ďalší kruh aj tak nemáme. Pokiaľ k nemu doliezam, Honzovia s Cikánom vybehli hore na Chrámovky. Majú nás ako na dlani. Je to istotne úžasný pohľad. Laná visia voľne vzduchom a s ich koncami sa pohráva vetrík. Jesenné slnko je už nad obzorom a jeho lúče sú teplé a mäkké. Chlapci nám radia, kde nad previsom je aký chytík. Staviam sa vedľa kruhu. Odspodu v previse je malá kapsička na tri prsty, keby tu nebola, nemali by sme nárok na ďalší krok. Načahujem sa hore, oblina a potom malá rímsa. Rád sa vraciam na Mirove plecia a ku kruhu. Ale obzrel som si to, viem ako na to. Počkajte chvíľu chlapci, hneď vám ukážem, ako sa elegantne lezú veľké previsy. Vystúpam do kapsičky, pravou rukou beriem za oblinu nad previsom a ľavou za rímsičku. Široký rozpor, nohy prakticky vo vzduchu a dlhý krok do výborných chytov. Úkrok doprava a kráľovsky stojím. Ešte kúsok a ruky mi skoro po lakte zapadajú do najkrajšej rímsy na najkrajšej hrane. Tie pery už nekričia, nelez na mňa, tie pery s úsmevom hovoria, podarilo sa vám to, chlapci. Po výborných stupoch a plytkým žliabkom doliezam hore. Honzovia so Standom nestihli ani dobre prebehnúť z Chrámoviek na Martinské steny. Mám obrovskú radosť, ktorú sa vôbec nesnažím zakryť a ešte väčšiu spokojnosť. Unavení sa trmácame dole pod stenu.
Zase stojím pod tebou. hrana. Ďakujem ti. Ďakujem ti za obrovský zážitok, za dobré rímsy. Ďakujem ti za kapsičku v previse a biele hodiny. Za to, že tvoje chyty boli pevné a hlava zbrázdená ryhami času. Stojíš tu tak, ako si stála dávno v minulosti, ako tu budeš stáť dávno po nás. Hrdý, dôstojný výtvor prŕrody, na ktorom si človek môže vyskúšať svoje sily, ale nikdy ťa nemôže pokoriť. Pozerám na teba a ani sa mi nechce veriť, že tam niekde strašne vysoko som sa držal svojimi rukami, hladil ťa, poznával a pomaly stúpal vyššie. A len kruh v tvojom bielom boku mi hovorí o splnenom sne.

Igor Koller

Hrana Kalamárky, (7), Teplické skaly, Igor Koller – Miro Béna, prvovýstup, 1977




KOMENTÁR K ČLÁNKU

HRANA KALAMÁRKY [26. 6. 2013 16:09:53] - reagovať

NAJNOVŠIA

  • HRANA KALAMÁRKY [Igor Koller - 10. 7. 2014 10:54:44] - reagovať
    Pôvodne mala cesta 4 kruhy. Jeden starý tam už bol a my sme dali ďalšie 3 kruhy. Už si presne nepamätám kedy, ale tak pred 15 rokmi som pridal piaty kruh do tej najťažšej dĺžky. Tá štreka medzi pôvodným 1. a 2. kruhom bola jednak veľmi dlhá, ale hlavne to bolo nebezpečné. Odlezieš od 1. kruhu hádam osem metrov v položenom teréne, potom naliezaš do silne previsnutej časti a pod sebou naozaj mizerné istenia. Aj keď ten dodaný kruh nie je priamo v najťažšom mieste, je to s ním oveľa jednoduchšie, ako pri našom prvovýstupe. Kto si to chce vychutnať podľa originálu, tak si ten kruh necvakne, viem, že silní tradicionalisti to občas tak lezú, a bez maglajzu, samozrejme. Ale pre bežných lezcov je to takto lepšie, aj s piatimi kruhmi to nie je žiadne skalkárske športové lezenie. Už dávnejšie som chcel o tomto napísať, tak ešte pár vysvetlujúcich poznámok. Prečo sme tam ten kruh nedali rovno pri prvovýstupe? Nebolo to len tým, že sme silou mocou chceli psychicky veľmi náročnú cestu. Lezci, čo tam dali prvý kruh, istotne boli pod najťažším miestom a ďalší kruh tam nedali. Tak som to v žiadnom prípade nemohol urobiť ani ja. To by bolo bývalo úplne nefér dať kruh do miesta, ktoré sa bojím preliezť, ak ho tam nedali tí, čo to skúšali pred nami. Situácia sa ale po desaťročiach zmenila. O pridaní kruhu som dlho rozmýšlal a diskutoval som o tom aj s kamarátmi z pieskov. A definitívne rozhodnutie padlo po rozhovore Milošom Nosekom, on mal veľmi trefnú poznámku. Že ak by sme tam neboli dali náš pôvodne tretí kruh, dnes je to švrtý kruh, tak by odlezy a vzdialenosti medzi kruhmi boli pekne vyvážené. Ale takto je dlhý odlez k 2. kruhu a 3. a 4. kruh sú relatívne blízko pri sebe. No škoda, že som bol mäkký a nevyliezol som to s tromi kruhmi... Ale myslím, že je to teraz takto dobre a prajem každému nech si krásnu Hranu Kalamárky užije.
VŠETKY

  • HRANA KALAMÁRKY [Mahy - 8. 5. 2014 22:00:40] - reagovať
    Ahoj, cesta má 5 kruhu a článek popisuje 3. Ty dva byli dodány nebo jen v článku se o nich nepsalo. Výstup prez 3 by byl kotel.

    • HRANA KALAMÁRKY [Igor Koller - 10. 7. 2014 10:54:44] - reagovať
      Pôvodne mala cesta 4 kruhy. Jeden starý tam už bol a my sme dali ďalšie 3 kruhy. Už si presne nepamätám kedy, ale tak pred 15 rokmi som pridal piaty kruh do tej najťažšej dĺžky. Tá štreka medzi pôvodným 1. a 2. kruhom bola jednak veľmi dlhá, ale hlavne to bolo nebezpečné. Odlezieš od 1. kruhu hádam osem metrov v položenom teréne, potom naliezaš do silne previsnutej časti a pod sebou naozaj mizerné istenia. Aj keď ten dodaný kruh nie je priamo v najťažšom mieste, je to s ním oveľa jednoduchšie, ako pri našom prvovýstupe. Kto si to chce vychutnať podľa originálu, tak si ten kruh necvakne, viem, že silní tradicionalisti to občas tak lezú, a bez maglajzu, samozrejme. Ale pre bežných lezcov je to takto lepšie, aj s piatimi kruhmi to nie je žiadne skalkárske športové lezenie. Už dávnejšie som chcel o tomto napísať, tak ešte pár vysvetlujúcich poznámok. Prečo sme tam ten kruh nedali rovno pri prvovýstupe? Nebolo to len tým, že sme silou mocou chceli psychicky veľmi náročnú cestu. Lezci, čo tam dali prvý kruh, istotne boli pod najťažším miestom a ďalší kruh tam nedali. Tak som to v žiadnom prípade nemohol urobiť ani ja. To by bolo bývalo úplne nefér dať kruh do miesta, ktoré sa bojím preliezť, ak ho tam nedali tí, čo to skúšali pred nami. Situácia sa ale po desaťročiach zmenila. O pridaní kruhu som dlho rozmýšlal a diskutoval som o tom aj s kamarátmi z pieskov. A definitívne rozhodnutie padlo po rozhovore Milošom Nosekom, on mal veľmi trefnú poznámku. Že ak by sme tam neboli dali náš pôvodne tretí kruh, dnes je to švrtý kruh, tak by odlezy a vzdialenosti medzi kruhmi boli pekne vyvážené. Ale takto je dlhý odlez k 2. kruhu a 3. a 4. kruh sú relatívne blízko pri sebe. No škoda, že som bol mäkký a nevyliezol som to s tromi kruhmi... Ale myslím, že je to teraz takto dobre a prajem každému nech si krásnu Hranu Kalamárky užije.

  • HRANA KALAMÁRKY [duco - 23. 1. 2014 13:17:33] - reagovať
    Pekne citanie



111097