Už dlhší čas sme sa s Rolandom Ďurkom, vekom čerstvý GLKáč, dohodavali na nejakom alpskom lezení. Deň pripadol na štvrtok 26. mája 2016. Cieľ bol jasný, Höllental a stena Stadlwand.
\
Línia cesty Moderne Zeiten na Stadlwand.
Nič sme nechceli nechať na náhodu a tak sme do free kempu v Kaiserbrunne vyrazili v stredu večer, aby sme nasledujúce ráno mohli vyraziť čím skôr. O 22.30 sme dorazili na miesto určenia. V strede týždňa tu bolo pomerne plno. Jedno auto z Rakúska, jedno z Čiech a zvyšných 20 z Poľska. Dali sme 12 stupňový upokojúci nápoj na spanie a o 23.00 sme zaľahli v našom osvedčenom doblíčku. Cestu, ktorú budeme liezť, vyberieme ráno. Budík nás nekomprosmisne zobudil o šiestej. Roland sa sťažoval, že sa zle vyspal. Na vine však nebol náš pelech, ale to, že celú noc sa trúsili poľské autá a robili riadny bengál. Kemp sa fakt zaplnil a pribudlo ďalších 20 poľských áut. Rýchlo sme sa zbalili a vyrazili na parkovisko pod nástupom na Stadlwand. Našťastie tu bolo len jedno auto a tak sme luxusne zaparkovali. Niečo sme zjedli a vyrazili na alpskú túru.
Roland nahodil riadne tempo. Popri stúpani do strmého kopca a dýchaní, sme vyberali, ktorú cestu pôjdeme liezť. Predbežne sme uvažovali o Moderne Zeiten, ale obidvaja sme ju už pred mnohými rokmi liezli, Roland s Marom a ja s Aňou. Do úvahy pripadali ešte Daham ist Daham, 16 - dĺžková cesta za miestnych 7+ alebo 8 – dĺžkovú Ewiges... za 8-. Prvá sa nám zdala príliš dlhá a druhá zase ťažká. Nakoniec sme sa vrátili k pôvodnému výberu. Skúsime Moderne Zeiten. Čo na tom, že sme ju už liezli, náš vek spolu 102 rokov, jasne hovoril o tom, že si z cesty už nebudeme nič pamätať. Hádam pod nástup, ktorý sa nachádza v najvyššie položenej časti steny, trafíme. Tých 700 výškových metrov sme zvládli nonstop za necelú hodinu. V sedle nás na chvíľu zastavila Rolandova skvelá peristaltika.
Ráno 6.00, plné parkovisko poľských aút. / Odtiaľto sa vyráža na Stadlwand.
Cestou pod stenu. / Svojka po dolezení cesty.
O 8.30 sme boli pod nástupom Moderne Zeiten. Pohľad na prvú dĺžku neveštil nič príjemné. Po predchádajúcim intenzívnych dažďoch stenou tiekla stále voda a najmokrejšie to bolo práve v prvej dĺžke v 7+ rajbase a previsnutom kúte. Cez prvé tri nity, kde treba fakt liezť len po nohách, tiekla voda v metrovom páse, všetky najlepšie chyty a stupy boli totálne mokré. Všade naokolo to bolo tiež mokré, tak sme zavrhli myšlienku, že sa premiestnime pod inú cestu. Naše odhodlanie si dobre zaliezť však takáto maličkosť nemohla zastaviť. Dali sme si čaj a povedali sme, že to aspoň skúsime. Prvú dĺžku som si vybral ja, hádam to nejako prerazím a od druhej dĺžky to vyzeralo byť suché. Cvakol som si prvý nit a chcel pokračovať ďalej, ale všetky možné chytíky a stupíky boli mokré a nedržateľné. Jediná možnosť viedla suchou platňou 1 a 1/2 metra vpravo od línie. Odtraverzoval som teda doprava a začal rozmýšľať ako cvaknem druhý nit. Dal som slušný pokus, odliezol som dva metre hore, ale chýbalo mi 30 cm do nitu. Našťasie sa mi podarilo zliezť na dobrý stup. Nijako ma to však neodradilo. Ističa mám dobrého, do nitu sa padnúť nebojím. Sústredil som sa len na kroky, po malých stupoch som sa dostal na dostrel nitu a konečne sa zaistil. Ďalší postup pôvodným smerom nebol možný, a tak som pokračoval v mojej pravej línii a po ťažkých rajbasoch, ktoré sme potom s Rolandom ohodnotili na 8, sa mi podarilo dostať sa vyššie a cvaknúť aj ten tretí nit. Odtiaľ sa už vode nedalo vyhnúť. Lezenie bolo chvíľu ľahšie, ale mokré a šmykľavé machy z toho spravili nepríjemné kroky. Ruky som mal mokré, riadne skrehnuté, ale pomaly som sa posúval vyššie. Prvý ľahký previs som si doistil friendom a v pohode preliezol, druhý previsnutý kút na menšiu policu to už bolo horšie, ale aj tak som ho dal, pod tretím som sa zasekol. Bolo treba sa na trenia zaprieť do hladkej previsnutej platni a vždy som sa zošmykol a zostal vysieť na rukách. Po hodine boja mi už bola taká zima, že som si povedal, onsajt alebo smrť, nastúpal vysoko na jedinú poličku, spravil krok, chytil som ostrý chyť, ale skrehnuté prsty ho odmietli podržať a spadol som. Trochu sa sa osušil a oddýchnutý miesto konečne preliezol. Riadne rozdrtený som cvakol štand. Teraz bol rad na Rolandovi. Keď ku mne doliezol, skonštatoval, že ako prvý ďalej nepôjde. Celkom som ho chápal, nebolo to zrovna príjemný zážitok. Nad nami to však vyzeralo úplná pecka, suché platne a krásne lezenie. Ideme ďalej. Druhá dĺžka boli rajbasy, celkom dobre odistené, ale ten dolez na štand od posledného nitu mal tak 8 metrov. To už na nás zasvietil oskar a konečne sme sa zohriali. Tretia dĺžka, podľa nákresu za 7- ma riadne dostala. Na začiatku rajbásek - klajbásek, odlezy, potom celkom rozbitý previs s nejasným postupom a nakoniec dolez v platni s riadnym trením lana, skôr by sedela klasa 7+. Štvrtá, za 6, o ktorej Roland spomínal, že je to také ľahúčke lezenie, nebola vôbec zadarmo. Ale to je asi tým vekom. Na polici pri strome sme si oddýchli a zjedli jedinú kalorickú tyčinku, čo sme mali. Vodu sme si zabudli zobrať, aspoň sme zbierali glk body. O piatej dĺžke sme sa s Rolandom sporili, čo je to za lezenie. Roland si pamätal, že je to najľahšia časť, ja som v hlave uložené, že táto dĺžka je lezecky najťažšia. Pohľad na ňu dával skôr za pravdu mne. Previsnutá stienka so samými bočákmi. Nacvakal som si expresky a chuťou sa do nej pustil. Prvý nit v pohode, druhý už ťažšie a tretí som nevedel ani za svet cvaknúť. Nakoniec sa mi to po pár pokusoch hore – dole podarilo a preliezol som meter a pol doľava. V dĺžke som už bol celkom dlho a začalo mi riadne na tých bočákoch v previse dochádzať. Potom ma napadla spásna myšlienka, založil som v špárke vľavo žabu a na nej orazil a dokonca cvakol 4. nit. Vysoký výkrok pravou nohou, zavesenie sa na bočáku, na ktorom sa mi podarilo dostať z previsu do ľahšieho terénu. Ešte krátka stienka a potom madlami na predposledný štand pod kľúčovou dĺžkou. Roland ku mne doliezol rýchlosťou blesku, sily bolo málo, tak nerozmýšľal a fičal. Dĺžku sme odhadli na 8-.
Nad nami bola posledná najťažšia dĺžka. Previs, potom previsnuté brucho a nakoniec previsnutý kút, ktorý bol mokrý. Paráda, na toto sme si už zvykli. Do dĺžky som si okrem 12 expresiek zobral aj pre istotu na radu Rolanda dva friendíky. Naliezol som do prvého previsu, ale rýchlo zliezol, prešah do madla sa mi zdal strašne ďaleko. V druhom pokuse som tam skočil a doliezol pod brucho. Ďalší postup mi nebol príliš jasný, priamo bol nit a ťažké lezenie, doprava uklonené, ale bez chytov. Najprv pokus hore, potom doprava, Roland mi kričí, že to mám skúsiť priamo. Tak som skúsil a išlo to, nad previsom bol schovaný dobrý chyt. V previsnutom kúte bolo opäť mokro. Najprv pár prešahov po hodinkách v kúte, potom jednoprstový mokrý spoďák. Nastúpal som na ňom vysoko, nohy na rozpor, nad previsom chytil mokrú dvojprstovú dierku a prešah do slizkej žaby. Všetko sa mi šmýkalo a gravitácia zvíťazila. Flískou som aspoň na chvíľu vysušil chyt a po krátkom oddychu v nite miesto preliezol. Ale ešte to nekončilo, ďalší previsnutý kút. Istenie dva metre podo mnou, ďalší nit som nevidel. Založil som žabu, dal friendík, díky Roland a pustil sa do previsu. Trocha boja a bol som nad ním. Štand kúsok odo mňa. Nebolo to vôbec zadarmo, veľké trenie lana, pod štandom žiadne chyty, keď som sa cvakol z blbej pozície, bol som celkom happy. Poslednej dĺžke by skôr v suchom stave sedela obťažnosť 8-. Na rade bol Roland a opäť liezol ako blázon. Za chvíľu bol pri mne. Je radosť liezť s takým spolulezcom. Spravili sme si svojku. Pri kontrole ako dopadla som si chcel pozrieť aj fotky, čo Roland fotil z cesty. Neboli tam.
Zostup je zlanením cestou. / Aj po celodennom slnku bola prvá dĺžka, aj keď menej, stále mokrá.
A aké plynie z tohto príbehu ponaučenie
1. Glkáči môžu na všetko zabudnúť, len liezť nesmú zabudnúť. A to sme splnili do bodky. Trafili sme na nástup a aj napriek tomu, že cesta bola mokrá, prebili sme prvú dĺžku a vyššie si fantasticky zaliezli.
2. Glk body treba zbierať stále a v tejto ceste sme ich získali celkom dosť. Zabudli sme si vodu, mali sme so sebou foťák a nespravili si ani jednu lezeckú fotku. V tretej dĺžke dal Roland aj pokus, ale z nejakých nepochopiteľných dôvodov tie fotky na karte neboli.
A odporúčanie na záver
Ak si chcete fakt zašliapať, zaliezť viacdĺžku a pri tom sa aj trochu vybáť, nevynechajte cestu Moderne Zeiten, naša pajštúnska klasa je 7+, 7 (7-), 7+ (7-), 6+ (6), 8- (7) a 8- (7+). Na zostup k parkovisku radšej nemyslite. A nezabudnite si spraviť niekde uzol (máme ho v logu od roku 1949) a foťte a foťte, ozaj je čo.
Kazo
